Nemôžem pyšne vyhlásiť, že sa mýlila. Zároveň to však nevidím ani v takých čiernych farbách. Myslím si totiž, že odborníci v pomáhajúcich profesiách nie sú jedinými obeťami zákerného burn-out syndrómu.
"Ja nechápem, prečo sa tá predavačka tak kyslo tvári. Je to jej práca a k zákazníkom by mala pristupovať s väčším nadšením," skonštatovala včera jedna známa. Od rozhorčenia očervenela v tvári. Nebolo to prvý krát, čo sa mi niekto žaloval a vo svojom plamennom prejave chrlil tipy a triky ako byť lepšou a milšou predavačkou. Mne samej nedávno stúpol tlak pri výmene informácii s istou slečnou za pokladňou. Takže pocit spravodlivého hnevu poznám z prvej ruky. Nenechať si pokaziť deň či náladu je náročné. Ale nie nezvládnuteľné. Niekedy, keď do uvažovania o situácii zapojím aj svoje empatické ja a pozriem sa to očami chuderky predavačky, je mi jej priam ľúto. Tých niekoľko kompetencii, ktoré za svojou pokladňou má, nie je veľa. A už vôbec nestíhajú uspokojovať rozličné potreby nás, nedočkavých a nervóznych zákazníkov. Sama som svojho času sedela za pokladňou a triasla som sa nad igelitkami s rôznymi druhmi pečiva, ktorých kódy bolo priam nemožné nájsť v tom strese (pod gániacim pohľadom zákazníka) a zapamätať si ich naspamäť? Na to by som potrebovala niekoľko mesačnú prax.
Na kôpku psychológov, pedagógov a sociálnych pracovníkov tak s pokojným svedomím môžeme prihodiť každého, kto sa vo svojej dennodennej pracovnej rutine stretáva so zákazníkom, klientom, žiakom či jednoducho - človekom. Všetci totiž riskujú svoj zdravý rozum a psychickú pohodu. A ak si nedajú pozor, môžu jedného dňa pekne krásne vyhorieť. Do tla.
V oblasti prevencie to totiž u nás stále trochu škrípe. Jedinou účinnou zbraňou tak ostáva vzájomné porozumenie. Že aj predavačka môže mať zlý deň. Že aj vodič autobusu môže mať plné zuby svojho šéfa. Že pani v cestovnej kancelárii tú chybu neurobila naschvál. No buďme k sebe úprimní, na vzájomné pochopenie sa veľmi spoliehať nedá.
Nedávno sa to stalo aj mne. Zvonil telefón. Odovzdane som ho zdvihla a stihla sa jedine predstaviť. Nasledujúci 20 minút totiž patrilo monológu istého pána, podľa jeho vlastných slov by sme ho mohli charakterizovať ako "ja mám dve vysoké školy slečinka, nerozprávajte sa so mnou ako s blbcom". Napriek tomu že na každú jeho sťažnosť som mala plný talón argumentov, pri ktorých by každý slušný človek prehodnotil tú spŕšku urážok, telefón som skladala ako porazená. A ten pán, odkiaľsi od Martina, ešte aj teraz možno dookola melie tú svoju pravdu a ani si nevšimol, že som už zložila.
Dlho to vo mne hlodalo. Tá bezmocnosť. A včera som si vzala dovolenku. Už som ju potrebovala ako soľ a šéf nemal námietky. Asi tiež videl, že už nevládzem. Onen telefonát bol len posledným klincom do rakvičky jednej mladej nadšenej a energickej sociálnej pedagogičky. Viem, že som s tou dovolenkou mala šťastie. Tá pani, čo mi nedávno predávala lístok na vlak a nakričala na mňa v hystérii nech hovorím hlasnejšie, lebo nepočuje, by si tiež mala vziať voľno. Ale nevezme si. Lebo je ich málo, lebo majú prísneho šéfa, lebo si ju šetrí...
Záverom snáď odkaz spomínanej triednej. Tiež to občas prežívam. Nechuť ráno vstať a ísť do práce. Odpor k akýmkoľvek povinnostiam. Niekedy sa to nakopí a je to náročné. Ale ktorý pracujúci človek sa aspoň raz neocitol v podobnom rozpoložení? Želám nám veľa prevencie, priatelia.
