hmla v duši

Asi by som nemala ten deň nazývať dňom D. Môže to vo vás vybudiť mylnú predstavu, že sa stalo niečo fantastické a jedinečné. Lepšie by znelo deň S ako smútok. Alebo skôr výstižnejšie. Nie lepšie. Nie. Nie. Nie! Ale áno, je to pravda. Zomrel a ja som prvý krát v živote pochopila nenahraditeľnosť.

Koľko trvá človeku kým prebolí tá strata a smútok sa stiahne do tmavých kútov duše? Sviniar jeden, nikdy neodchádza, ostáva v duši a čaká na ďalšiu príležitosť. Trápi ma. Šepká mi do ucha, že nesmiem poľaviť v ostražitosti. Že to môže o chvíľu opäť prísť. Strata. Nenahraditeľná...

Všade vidím smrť. Moja bujná fantázia ma na možné nebezpečenstvo upozorňuje takmer denne. Niet dňa bez televíznych novín, ktoré by do sveta nevytrubovali brutálnu vraždu. Niet hodiny bez dopravného servisu s aktuálnymi dopravnými nehodami. Jeden mŕtvi. Dvaja mŕtvi. Traja Mŕtvi. Paranoja. Všetci zomierajú. Je len otázka času, kedy sa to opäť dotkne mňa.

Takto sa cítim už rok. Pred rokom sa ma to skutočne dotklo. A niet cesty z toho žiaľu. Niet smeru, ktorý by mi poskytol bezpečie. Alebo mojej rodine, priateľom, blízkym. Bezpečie. Po zrážke vlaku s autobusom sa zamýšľam, či niečo také vôbec existuje. Ak áno, kde? Nie som v bezpečí ani schúlená sama do seba. Môžem za to? Moje kompenzačné mechanizmy nevedia spracovávať straty. Moje obranné mechanizmy... mám také vôbec?

Vidím ju všade. Smrť. Stále. A jej verný kamoš strach ma sleduje na každom kroku. Viem, že je za mnou, ale nikdy sa neotočím dostatočne rýchlo aby som ho zazrela... Škoda. Bola by to výzva. Čeliť vlastnému strachu. A žiaľu. Ale ten sa zas tvári akože on nič. Inkognito. A predsa ma navštevuje v najnevhodnejších chvíľach. Keď som sama. Keď je tma. Keď mi chýba. A nielen mne.

Starký.