Sú tajomstvá, ktoré sú vzrušujúcejšie, keď sú ešte tajomstvami. Môžete si vtedy predstavovať ako pravdu hocičo a všetko to môže byť naozaj. To je fakt super! Keď sa potom tajomstvo odhalí, môže byť skutočnosť oveľa menej zaujímavá. Ako napríklad také učiteľské prázdniny.
Keď som začala robiť v škole, takmer každý človek v mojom okolí mi pripomenul, že ma čakajú letné prázdniny. V ich očiach to boli dva mesiace s nohami vyloženými na stole. V očiach mojich skúsenejších kolegýň som však tú nohy-na-stole iskričku nevidela. Hm... tu niečo nesedí... Závidené prázdniny sú teraz tu a veru - nesedí sa. Behá sa, balí sa, presúva sa, tlačí sa, píše sa, opravuje sa, nadáva sa, je sa rýchlo, úlohy sa míňajú pomaly.
A ešte sa bilancuje. Tá zmenená atmosféra dáva kopu podnetov na premýšľanie. Šum, hluk a detský smiech vystriedalo ticho a mňa napadlo, ako mi to chýba. Túžim vyplniť tie nekonečné chodby niečím ľudským - aj keby to mal byť nespokojný krik nad dennou ponukou školskej jedálne. Zabudnuté prezuvky v šatni, alebo nožnice v lavici pripomínajú ich majiteľov a čakajú na ich návrat. Ja ho nedočkavo čakám tiež. A to sú prázdniny ešte len na začiatku...
Keď sa človek v spomienkach vracia len k tomu peknému, hovorí sa tomu spomienkový optimizmus. Každá spomienka má svoj časový limit, po ktorom sa z nej môže stať jej optimistickejší variant. Čím tvrdšie to bolo, tým dlhšie trvá, kým si spomenieme len na to pekné. Moje zážitky s deťmi sú výnimkou - čím náročnejšia pedagogická výzva, tým silnejšie puto a hlbší záujem. To pekné sa objavuje takmer na počkanie - dieťa aj ja sa učíme a všetko to má zmysel. Deti sú pre mňa synonymom zmysluplnosti. Každé jedno má v sebe obrovský potenciál byť dobrým človekom. A tak mám niekedy pocit, že svoj spomienkový optimizmus žijem v prítomnosti. Vlastne, vďaka deťom môžem to „spomienkový" úplne prečiarknuť.
Letné prázdniny v škole sú smutné. Ale v tichu sa dobre premýšľa. Upratujem si teda stôl aj myšlienky v hlave a čakám na september. Jedno tajomstvo odhalené, poďme na ďalšie!
