Lodičky „klopkačky", čierny kožák a červený rúž. To je obraz dospelej ženy, krásnej distingvovanej dámy, ktorý som si celé detstvo, mladosť i dospelosť pestovala v predstavách. Nikdy som však nemala pocit, že sa mu približujem. Aspoň trošku, aspoň v istých chvíľach. Totiž, bolo mi jasné, že okrem kože, vysokých topánok a farby na perách v tom bude i kopa ďalších vecí. Že dospelá žena si neobhrýza nechty, neprichádza domov nadránom, neotvára si sama fľašu vínka... Ja, stará hippisáčka, som nemala šancu. Niežeby som sa snažila...
Minulé leto som vychádzala z obchodu, pod pazuchou krabica na topánky. V pravidelných intervaloch som kontrolovala jej obsah. Dojatá som očami pohládzala smotanové lodičky. Na promócie. A mala som pocit, že je to tu. Že som dospelá žena.
Všetko do seba zapadalo. Na jar som si predsa kúpila rúž. Červený. Odtieň spaľujúca vášeň. Nepristal mi. Ale spaľujúca vášeň? To znelo skvelo! Po štátniciach som si prestala obhrýzať nechty. Domov som prichádzala najneskôr posledných autobusom. O fľašu vínka som sa delila. Žeby...?
Uplynul istý čas. Môj obraz dospelej ženy trošku navlhol od mojich sĺz a pokrútil sa. Rúž na ňom vybledol. Farba na lodičkách zašla. Prekvapivo mu to ale neubralo na príťažlivosti. Práve naopak. Vyzerá teraz tak... ľudsky. Ako mama, keď sa vrátila z práce. Pred dvomi týždňami som si kúpila kožák. Posledný diel skladačky. A čoraz viac premýšľam, ako bude vyzerať to líčko, ktoré sa naň jedného dňa pritisne...
