Milujem nečakané návraty na miesta, ktoré pre mňa kedysi niečo znamenali. V dobrom, či v zlom. Rada pozorujem, ako sa zmenili a tiež, ako sa zmenil môj vzťah k nim. Usmievam sa pritom a cítim sa neskutočne tajomne. Veď nikto z okoloidúcich netuší, že som sa vrátila :-). Merajú svoju každodennú trasu a rutinne sa vyhýbajú postavám v dave. Aj mne. Je mi to dosť jedno. Mám čo robiť, aby som spracovala príval emócii, spomienok a objavila, že staré krivdy naozaj odvial čas a ostalo len to pekné. Keď nás eskalátor vyhodil na chodník, ešte aj tá budova - mučiareň, kde som sa takmer unudila k smrti, mi prišla krásna. Asi je to naozaj tak, že čo nás nezabije, to nás posilní. A že je jedno, ak nám bolo miestami aj dosť mizerne. Časom zlé veci vyprchajú a ostane len krásno. Plus hrdosť, že sme to prežili :-).
Ešte viac ako návraty na miesta milujem to, keď sa mi po týždňoch, mesiacoch či rokoch vrátia do života ľudia, o ktorých som si myslela, že ich už nikdy neuvidím. Vždy so sebou prinesú sentiment. Spomíname na staré dobré časy a tešíme sa, že máme na čom stavať - že nezačíname od znova. Stretnúť priateľa, ktorý sa nám dávno stratil v čase, je aj priestor na zhodnotenie. Kde som bola vtedy a kde som teraz? Minule, na stretnutí so spolužiačkami z gympla, som dostala spätnú väzbu, ktorá ma prinútila zamyslieť sa. „To je typická Mirka," poznamenala spolužiačka pri jednej mojej poznámke. A fakt. Sme síce o pár rokov staršie, ale to podstatné v nás, to, čím sme, sa stále derie na povrch. Aj keď to už má obal dospelého človeka. Je príjemné pripomenúť si z času na čas, čo nás robí nami. A kto, ak nie starí známi, nám dajú lepšiu spätnú väzbu na to, čo s nami robí čas?
Niekedy je to samozrejme aj celkom prúser. Napríklad, keď stretnete niekoho, s kým ste sa nemali práve v láske a váš rozchod tiež nebol dvakrát oplakaný :-). Ale aj z toho sa dá vyťažiť. Sila takýchto stretnutí je v tom, že dokážu zatvoriť staré rany a zahojiť jazvy. Stretnete sa a zistíte, že žlč vo vás už nebuble. Že ste odpustili neodpustiteľné a je vám to vlastne už celkom jedno. A najlepšie je, že sa dá začať odznova. Ak chcete...
Návraty sú proste dar. Niekedy hry osudu pobavia, niekedy prekvapia, niekedy môžu zabolieť. Ale vždy obohatia. Aspoň ja to tak mám. Možno je to mojou povahou, ktorá ma neustále ženie vpred, ale zároveň ma pritom núti obzerať sa dozadu a hodnotiť, prehodnocovať, uzatvárať, premýšľať... Vždy, keď mi je ťažko, pospomínam si na to, čo bolo. A zrazu mám pocit, že nie som sama. Na svete je milión miest a milión ľudí, ktorí už pri mne raz stáli. Neverím, že by všetci len tak z čista jasna zmizli. A tak mám vždy dôvod postaviť sa opäť na nohy, vyjsť von a tešiť sa na stretnutie...
