Padá sniežik padá...

Zimu by mali zakázať. Alebo ju ustanoviť štátnym sviatkom, počas ktorého by sa nemuselo pracovať ani vychádzať. Každý občan by bol pravidelne zásobovaný teplým zázvorovým čajom v termoske alebo kávou so škoricou. Tak by som nemala výčitky, že sedím v práci na zadku ale dokopy nerobím vôbec nič. Alebo, že napriek blížiacemu sa deadlinu, som ešte nedokončila bakalárku. A čo ešte tá nechuť vyzliecť sa večer z trojobalu a osprchovať sa...
Dni, keď len tupo hľadím na monitor svojho pracovného nástroja, ako ten dnešný napríklad, by som bez mihnutia oka vymazala z kalendára pracovných dní. Ale čo už ja. Mladá, ambiciózna, študujúca, o ktorej sa - neviem z akého dôvodu - predpokladá, že je ešte plná energie a elánu.
Prechádzam sa Bratislavou, bojujem s vetrom nesúcim sneh v ústrety mojej tvári a nadávam na čľapkanicu. Spomínam, ako nás kedysi bavievalo skákať do najväčších snehových kaluží a špliechať sa navzájom. Dnes ma ošpliechalo auto, ktoré okolo autobusovej zastávky nedodržalo maximálnu povolenú rýchlosť. Už mi to neprišlo smiešne ani zábavné. A čo ešte tie nekonečné sánkovačky! Spúšťali sme sa z kopcov aj kopčekov a nepozerali na hodinky. Domov sme chodievali, až keď sa zažali pouličné lampy. Nechávali sme za sebou pohromu pre babky – zľadovatené snehové chodníčky. Dnes som sa na jednom takom krásne natiahla. 
A zábavné sa mi to nezdalo. V zime si pripadám veľmi stará. Nekonečne stará. Starodávna. Staromódna. Skrehnutá a nehybná. Zmrznutá sama v sebe. A nekonečne túžiaca po jari, kedy sa opäť roztopím. Aspoň dúfam... Tohoročná zima už na môj vkus trvá pridlho.