Nerozmýšľala. Včera prišiel list z Bratislavy, a v ňom, čierne na bielom, svietilo veľké NIE. Neprijatá. A teraz nerozhodnutá. Toto nečakala. V škole ju všetci tľapkali po ramene a vraveli, že ona to má predsa v suchu. Hlavička, talent na slohy aj jazyky, obľúbená. Doma jej nepovedali na odmietavý list ani slovo. Hrdo ho poskladala do obálky a odložila do spomienkovej krabice. Ležali v nej fotky zo stužkovej, pár popísaných denníkov z čias rannej puberty a maturitné oznamká, čo nenašli adresátov. Všetky dôležité momenty jej života ležali v tejto krabici a zapadali prachom, kým sa z času načas nezatúžila prehrabať v minulosti. To bola celá Alica. Rada sa vŕtala v minulosti, prehodnocovala udalosti všedných i nevšedných dní a - nevedela sa z nich poučiť.
Teraz pridala k spomienkam ďalšiu, tú s odmietavým listom, a prisahala si, že raz sa k nej vráti a prehodnotí ju. Spracuje. Dnes ale potrebovala byť hrdá. Pôsobiť sebavedome a rozhodne, lebo Peter bol tiež taký. Nechcela ukázať svoje slabosti. Niežeby o neho stála, ale aspoň mala kamaráta, ktorým sa mohla oháňať pred svojim bývalým. Nech si len myslí, že spolu chodíme, nech trpí! Netrpel. Nemyslel. Alica to nevedela pochopiť. Už dlho rozmýšľala len nad tým, ako ujsť pred jeho spaľujúcim pohľadom. Keď ju Vlado pred rokom opustil pre Aďu, skoro to neprežila. Ale jemu to bolo jedno. A ju to trápilo čoraz viac. Ako prízrak sa jej vnáral do snov a menil ich v nočné mory. Bol čas odísť. Cítila to. Vtedy sa ozval Peter a pretrhol jej niť myšlienok. „Nechcela by si ísť pracovať do Prahy? Bol som tam aj minulé leto, je tam super a pomôžem ti nájsť si prácu...“ Alici nebolo viac treba. Akoby jej čítal myšlienky... Usmiala sa a prikývla. Do večera debatovali na terase a tešili sa na výlet. Odchod naplánovali o desať dní. Desať dlhých dní...
Na jedenásty deň ráno postávala Alica na obrubníku pred najškaredším panelákom na sídlisku a čakala na Petra. Priviezol ju sem otec a ona sa ani nerozlúčila akoby sa patrilo. Nemohla. Nesmela ukázať lesklé oči a strach. Túžila ostať v otcových očiach hrdá a nezlomná. Tak, ako ju nezlomilo odmietnutie z univerzity, nezlomí ju ani jedno veľkomesto. Čo na tom, že nikdy nebola z domu dlhšie ako dva týždne a aj to len v tábore. Odvaha Alici nechýbala. Rozvaha áno. Bola emotívna, konala bez rozmyslu a spoliehala sa na srdce, na hlavu už menej. A srdce velilo na odchod. Prečo do Vlada. Čo najďalej. Do Prahy.
Zaštrngotali kľúče a Peter vyšiel z dvier. Oznámil jej, že pocestujú starou škodovkou. Tou, o ktorú sa počas čakania na neho opierala a v duchu rozmýšľala, či ešte vôbec jazdí. Očividne áno. Peter sadol a naštartoval. Aj Alica si sadla. Zapla si bezpečnostný pás a naštartovala svoju odvahu. Popri ceste sa mihali stromy, lúky a domy a Alica zaspala milosrdným spánkom. Inak by si všimla, ako na ňu Peter hľadí. Všimla by si ten nezáujem, pohŕdanie. A počula by jeho poznámku, keď si všimol jej talizman, zavesený na kľúčoch. „Decko...“
Že sa na Petra nedá spoľahnúť, zistila Alica skoro aj neskoro. V Prahe. Respektíve asi desať kilometrov pred Prahou, keď stáli v kolóne a spýtala sa ho, kam pôjdu hľadať prácu. Naivne si v duchu prehrávala jeho sľuby o pomocnej ruke, medové motúzy na ktoré ju nalákal. Akoby za tých jedenásť dní utrpel amnéziu, lebo si na nič nepamätal. Naveľa ponúkol Alici, nech ho sprevádza do brigádnickej agentúry. Možno tam budú mať niečo aj pre ňu. Alica prehltla horké sliny a vďačne prikývla. Neostávalo jej iné. Nevedela, že vyraziť do sveta bez istej práce a bývania bude znamenať odovzdať sa na Petrovu milosť-nemilosť. Ďalšia ľadová sprcha ju čakala o pár hodín neskôr. Prácu síce získala (v tlačiarni, nástup zajtra, hodinová mzda 70 Kč) ale nemali kde prespať. Ideály stroskotali, ako zvyčajne. Peter nevybavil byt a tak obaja skláňali hlavy nad Avízom, kde hľadali akúkoľvek lacnú možnosť na prenocovanie. Smutnú cestu do ubytovne, ktorá predstavovala jedinú záchranu pred nocou na ulici, zaklincoval Peter krutým „Nie som tvoj turistický sprievodca“ na Alicinu otázku, kadiaľ sa tam dostanú. Atmosféra stmavla, sny o romantickom lete boli razom fuč. Alicina hlava aj telo boli plné nenávisti. Peter medzitým sebavedomo naskočil na tramvaj, aby jej opäť dokázal, kto je tu šéf. Ledva stihla nastúpiť. No celú cestu uvažovala, či nemala spoj radšej nechať odísť...
Ubytovňa sa nachádzala v odľahlej časti Prahy a do práce (tlačiareň, nástup zajtra, hodinová mzda 70 Kč) odtiaľ nejazdili priame spoje. Peter sa isto v duchu škodoradostne tešil z Alicinho zúfalstva, ktorú ani branný výcvik či pravidelné cvičenia nenaučili orientovať sa v mape. Bola stratená. Peter to vedel. Alica to vedela tiež. Ale bola hrdá. V ten večer jej hrdosť vyryla do srdca hlbokú ranu. Ani slzy sa nedajú zadržiavať večne. Teplá sprcha pohladila jej dušu a Alica sa usedavo rozplakala. Myslela na rodinu, ktorej sebavedome oznámila, že je to tu super a má sa fajn. Myslela na Vlada, ktorému zmizla nielen z mysle, ale aj očí. Myslela na Petra čakajúceho v izbe, dominantne sa rozvaľujúceho na posteli. A potom už nemyslela. Plakala.
