Obdivovala som ho. Za jeho trpezlivosť. Dookola vysvetľoval to isté a ja som sa dookola v tých istých situáciách mýlila. Za jeho schopnosť ospravedlniť sa. Nie každý chlap sa dokáže vrátiť k nepríjemnej situácii a hľadať vysvetlenie. Za jeho odvahu. Sadnúť si denne niekoľkokrát do auta s človekom, ktorý si mýli brzu a plyn, to chce guráž. Za jeho humor a spôsob vyjadrenia hnevu. Aj keď si o ostatných vodičoch myslel svoje, nezamoril nám auto hrubými nadávkami. Keď už bolo najhoršie, zapojil fantáziu a namiesto „Ty k...." nadal druhému šoférovi do škuľavcov.
Ďakujem mu. Za to, že ma naučil šoférovať. Hoci len v Škode Fabii (ako som zistila, keď som si ako čerstvá vodička presadla do iného auta). Za to, že vždy bez komentárov napravil moje chyby. Napríklad, keď som na prvej jazde pri výjazde z parkoviska zapadla do snehu, bez slova vzal lopatu a vyhrabal auto. Za premlčané výmole na cestách. Aj keď ho z nich bolel chrbát. Za to, že si (ne)všímal moje slzy, keď bolo treba.
Bola som tak trošku horenos, keď som premýšľala o svojom povolaní. Mala som pocit, že niet náročnejšej práce ako je práca s deťmi. Až kým som nespoznala tú jeho. Ďakujem, pán Garai, za vzácne poznanie. Klobúk dole pred všetkými inštruktormi v autoškolách!
