Taška tíško zašušťala v rukách svojej novej majiteľky, ktorá práve detailne opisovala svoje žalúdočné problémy: „Už kupujem len šampiňónovú, tá syrovo-šunková bageta mi, prisámbohu, nesadla... Celý deň som po nej chodila na záchod." V duchu som sa usmiala a potom pozrela na predavačku, hladkajúcu zamrznutý terminál. „Predstavte si...," úprimne sa začudovala a zdvihla oči k zákazníčke. Vymenili si taký ten pohľad však my obe vieme, čo do tých bagiet pchajú za svinstvo a pokračovali vo svojej práci. Zákazníčka dobalila, pokladníčka naštartovala terminál.
V tichosti a rýchlosti prebehla platba. Pokladníčka sa natiahla, aby podala zákazníčke blok z nákupu. „Normálne som si ho minule nezobrala a potom som nemohla reklamovať papuče," s ľútosťou v hlase povedala zákazníčka. „Predstavte si...," sústrastne zhodnotila situáciu predavačka. Potom sa rozlúčili.
Rad pred pokladňou bol nekonečný. No s výnimočnou atmosférou. Myslím, že sme sa všetci tešili na tú krátku výmenu s pani pokladníčkou. „Nemám zákaznícku kartičku, stratila som ju," vykĺzlo zo mňa ešte skôr, než prišla otázka. „Predstavte si...," zaznelo spoza pokladne. Predstavila som si, aké by to bolo skvelé, poznať takých predavačiek viac... Taška, platba, úsmev, ďakujem a odchod. Ale isto prídem zas.
