Nedávno som si prezerala fotky a zastala pri jednej zvlášť vydarenej. Usmievali sme sa na nej, nežne pripité, a vyzerali, akoby ani nebolo fyzicky možné oddeliť nás z nášho pevného objatia. Pozerala som na ňu a premýšľala. Kde asi teraz je? Čo robí? Chodí ešte s tým učiteľom salsy, o ktorom sme dokázali klebetiť celé hodiny? Prvá vlna otázok sa prevalila mojou hlavou a v odlive sa objavila len jedna, ale kľúčová. Ako sa vlastne voláš, priateľka?
Donútilo ma to premýšľať. A prísť k nelichotivému záveru. Ľudia do našich životov prichádzajú, aby v istom momente odišli. Niektorí po sebe nenechajú ani meno, ani spomienku. Akoby ani neboli.
Niektorí odchádzajú postupne. Spomienky blednú, priezvisko pomaly zabúdate. Pýtate sa sami seba, či to bola Jana Rovná, alebo Jana Rovinová... Ak nájdete spoločné fotky, lístok z kina či iný suvenír vašich spoločne strávených chvíľ, potešíte sa a s láskou si zaspomínate na krásne časy.
A potom sú ľudia, ktorí odchádzajú, aby navždy ostali. V našich srdciach. Sú to tí, ktorí si pri odchode môžu vziať všetko. Ktorí sa dokonca možno pokúsia vymazať sa z vášho povrchu zemského. A predsa nemôžu ujsť. Lebo si nevšimli, že do kufra ste im pribalili kúsok vášho srdca. A pôjde s nimi kamkoľvek. Pred láskou sa totiž nedá ujsť ani skryť. Nedá sa na ňu zabudnúť.
Sedela som, paralyzovaná svojim poznaním a pichlo ma pri srdci. Predsa len, jeho kúsky už cestovali v toľkých kufroch... A ďalší kúsok sa balil na cestu. Chápala som ho. Ale i tak som mala veľkú chuť zakričať: „Stoj! V žiadnom prípade ťa nepustím!"
S niektorými odchodmi sa nedá zmieriť.
