Sunshine reggae - Óda na pána šoféra

To, že mi ju odporúča moja kožná ako vynikajúci prostriedok na boj s alergiou nič nemení na fakte, že nech sa snažím ako chcem, tá kaša sa mi zdá hnusná. Keď som si zalepila črevá tou rozmočenou hmotou vločiek a kokosu (zvolenský zlepšovák:), vybrala som sa na skusy do sveta. Konkrétne na ten kus sveta, kde leží moja škola. Cestou ma napínalo a doteraz som si nie istá či z tej kaše, alebo tej školy. Ako som tak šla, a prehovárala žalúdok nech preboha ešte vydrží, moju myseľ, tak ako každé ráno, ovládol strach. Vidina tej hromady tiel čo sa najprv tlačí na zastávke a potom v autobuse vo mne odjakživa vyvolávala akési zvieracie pudy. Atmosféra, keď všetci striehnu na prichádzajúci autobus a tlačia sa až kým nedosiahnu ten víťazoslávny pocit „Áno, som dnu!“, robí vzduch vo vnútri ešte menej dýchateľným. Je otrasné, že pre jedno miesto na sedenie by sme boli aj vraždy schopní, keby to nebolo trestné. Exkluzívne odhalenie – nie som výnimka! A tak sa každé ráno trasiem strachom, že si nedajbože nesadnem.

Podarilo sa mi chytiť super flek na zastávke. Určite si sadnem, cheche, to je úľava. Ako málo stačí človeku ku šťastiu... Ušné bubienky sa zmietajú v rytme mojej empétrojky. Prichádza autobus. Tlačme sa!!!

A teraz pozor! Úplne seriózne by som chcela vzdať hold mužovi, ktorý dnes sedel 9:30 ráno za volantom autobusu MHD Bratislava číslo 31. Sadla som si na svoje obvyklé miesto za vodičom a nestačila sa čudovať. Pán šofér sa usmieval. Pán šofér nezavrel dvere pred niečím nosom a neodišiel zo zastávky so škodoradostným úsmevom. Pán šofér na nikoho nenavrieskal aby sme sa posunuli dozadu, hoci sa niet kam posunúť. A čerešnička na torte – pán šofér mal vypeckované rádio a celý autobus naplnila zvláštna zmes reggea, boogie a remixu hitov rokov 70-tych.

Bolo to neskutočné. Také milé a také ľudské. Po všetkej tej nevraživosti a agresivite, ktorú nejeden z nás prejavil pri nástupe, sme sa na seba usmievali a cítili sa ako zhypnotizovaní. Bude to znieť ako staré klišé, ale pochopila som, aké drobnosti dokážu spraviť ľudí šťastnejšími. Ak by dnes ráno po nás prišiel hoci aj zlatom vykladaný autobus, naplnil by sa opäť len negatívnymi emóciami, ak by tie nemali možnosť rozplynúť sa v tónoch príjemnej hudby. Niekedy je hudba naozaj liečivá. No najúčinnejší je predsa len starý dobrý ľudský a úprimný úsmev.

Ak by som mala klobúk, tak by som ho zložila pán šofér. Ďakujem za pekný deň:).

PS : Celý deň som si spievala „Gimme gimme, gimme just a little smile...Sunshine sunshine reggae...“