Páčila sa mu. Jej hnedé vlasy a niekoľko veselých pieh na malom nose. Len tie oči. Dve modré studničky, večne zmútené žiaľom. Alicin smutný pohľad sa mu vpil pod kožu už pri prvom stretnutí. Nastupoval práve do výťahu, keď za ním dobehla. Viktor sa o výťah nedelil rád. Hoci ceduľka na ňom sľubovala pohodlný odvoz až štyrom osobám, v skutočnosti vám čo i len jeden sused naviac narušil osobný priestor. A to bolo čosi, čo Viktor nevedel stráviť. Keď vtedy Alica dobehla k výťahu a zachytila jeho dvere, Viktor si už bol istý osamelou jazdou a plánoval si ju vychutnať. Náhla zmena plánov ho pobúrila a prebodol votrelca nenávistným pohľadom. Len čo však jeho posolstvo dorazilo k adresátovi, zarazil sa. Toľko smútku v očiach mladej ženy ho zmrazilo. Celú cestu výťahom potom hľadel do zeme a po chrbte mu behali zimomriavky.
Alica vystúpila na siedmom. "Býva teda priamo podo mnou," pomyslel si, keď videl, pri ktorých dverách sa zastavila. Od toho dňa na Alicu neustále myslel. Dokonca sa už ani tak neponáhľal pri nastupovaní do výťahu. Vždy jej nechal šancu, aby zachytila dvere a zviezla sa spolu s ním. Nedobehla však ani raz. Srdce mu preto poskočilo od radosti zakaždým, keď ju zbadal fajčiť na balkóne. Posledné dni tam bola často. Pripaľovala si vždy veľmi pomaly a potom dlho, akoby s nechuťou, vdychovala a vydychovala dym z cigarety smerom do neba. Vždy pri tom vyvrátila hlavu a jemu sa zdalo, že už už ho musí zazrieť ako tam stojí, nakláňa sa ponad zábradlie a hladí ju pohľadom. Vždy však mala zavreté oči.
Aj Alica si pamätala ten incident s výťahom. Vysoký a chudý blonďák s bodavým, nenávistným pohľadom. To bol jej prvý dojem. "A čo", povedala si vtedy sama pre seba, "tu sa aj tak na teba nikto neusmeje. Všetci sa len mračia." Od toho dňa sa nestretli. Len občas, keď na balkóne fajčila, cítila na chrbte jeho pohľad. Prenikavý, no nenávisť sa z neho vyparila. Ani nebodal. Skôr láskal a Alica premýšľala, čo by sa stalo, ak by ho pozdravila. Keď vyvracala hlavu k nebu, aby vyfúkla dym z cigarety, koketovala s myšlienkou otvoriť oči a usmiať sa. Nikdy to neurobila. A dnes vyskočila z toho prekliateho balkóna na siedmom.
V diaľke bolo počuť sirénu. "Pomoc je na ceste", potešil sa Viktor. Splašene zbehol dolu schodmi a rozrazil húf zvedacov práve vo chvíli, keď tak z druhej strany urobili záchranári. Skôr, ako sa sklonili nad Alicu, Viktor uvidel jej divne skrútené telo a napriek absurdnosti situácie sa mu zdala krásna. Prekrásna. Hruď sa jej slabúčko dvíhala a klesala. "Teda žije", zajasal. Najradšej by sa k nej vrhol, vzal ju do náručia a privinul si ju k hrudi. Taká bola krehká... Už už by to bol naozaj spravil, no predbehol ho záchranár. "Všetci nabok," zavelil stroho a dav sa rozutekal, lebo už nakŕmil svoje zmysly a svoju túžbu po senzácii. Viktor ostal sám a znepokojene hľadel, ako Alicu nakladajú do sanitky. Stál tam, až kým sanitka nezmizla za prvou križovatkou. Až vtedy si uvedomil, že ani nevie, kam ju odviezli.
