V myšlienkach som doma. V roku 1993. Stojím pred panelákom a spolu so mnou tam stojí desať mojich susedov. Blízky či vzdialení, spája nás jeden vchod s puknutým sklom na dverách. Nevydržalo naháňačku. Boli z toho problémy ale nič vážne. Láskavý bytový dôverník mávol rukou. Za trest sme tu dnes museli stáť. Upratovaciu brigádu nám ale nemuseli udeľovať za trest. Pravidelne sa jej zúčastňujeme. Máme ju radi. Hlavne keď nám suseda na prízemí ponúkne čerstvo napečený perník. Dnes na nás máva gumenými medvedíkmi. Fíha. Tie sme nemali už dlho. Dobrá motivácia k ohnutiu chrbta a zbieraní odpadkov. Pred našim vchodom nie je veľa práce. Je nás veľa, smetí málo. Len tulipány už asi nevzkriesime. Suseda zo štvrtého poschodia na nás škaredo fľochla. Vieme prečo. Zas tá naháňačka. A čo keď nás to tak baví... Na prašiaky chodiť nemôžeme, vraj ich krivíme. Ale prosím vás, veď sme ako prútiky! Argument neobstál. A tak sa naháňame. Ničíme kvety. Sme vandali. Ale nie teta, vandali nie. Však sa len pozrite ako sme to tu upratali. Papieriky od cukríkov aj špaky odpočívajú v smetnom koši. Pokojne a nerušene. Usmievame sa. Zas je tu krásne. Prišla jar a priniesla snežienky. Rozsypala ich na náš dvor. Spokojne sa načahujeme za gumenými medvedíkmi. Susedia sa rozprávajú o svojich deťoch. O nás. Chvála nad chválu. Pochvalné tľapkania chrbtov. Úsmevy...
Chladný vietor ma prinúti tuhšie sa zabaliť do svetra. Spomienka je preč. Myšlienka pozerá pod balkón a pýta sa ma : Tu žijú ľudia? Odpovedám jej : Áno, ale necítia zodpovednosť za toto miesto. Nedá pokoj : Prečo? Namrzene odpovedám : Iná doba. Mám dvadsať a používam toto slovné spojenie. Zvláštne ako sa svet rýchlo mení. Chcelo by to ďalšiu upratovaciu brigádu. V duši... Spomaliť krok aj dych a ohnúť chrbát k papieru, ktorý mi vyletel z vrecka. Pod našim balkónom toho z vreciek vyletelo omnoho viac.
