Vonkajšia fasáda nebola len zanedbanou drobnosťou, ako som sa do poslednej chvíle naivne presviedčala. Krokom cez prah sa moja naivita rozplynula v medicínskych a ľudských výparoch, ktorými bol presiaknutý nielen vzduch, ale rokmi aj steny, postele, ľudia. Len vďaka ostrému zraku sestry, ktorá sa rýchlo naučila orientovať v pološere, sme sa prebrodili babičkami na špacíri a narazili do dvier s číslom 20. Aby to ale nebolo také jednoduché, dvadsiatka nás voviedla do labyrintu ďalších troch dvier. Z jednej strany podozrivo páchlo čosi hnilobné a močovité a tak sme túto možnosť vylúčili hneď. Z druhej strany sa ozývali výkriky a prosby o vyslobodenie. Pokrútili sme hlavami a stisli kľučku na tretích dverách. Nikto nekričal. Nič nesmrdelo.
V izbe veľkej ako moja dlaň sa tlačili dve postele. Okno s mrežami ponúkalo pokrivený pohľad na burinový sad. Pastva pre oči, namojveru. Rýchlo som prebehla očami miestnosť a pohľad mi zastal na starej mame. Bez okuliarov mala zrazu oveľa menšie oči a neprirodzene bledú tvár. Vlasy jej stáli na hlave ako klince, usporiadané do pravidelných, preležaných radov. Ružové pyžamo ostro kontrastovalo so šeďou celej izby a zelenými nemocničnými plachtami. Z izby číslo dva k nám doliehal krik starej, ubolenej ženy. Starká a obyvateľka druhej postele len prekrútili očami. „Zomrel jej manžel. Tak ju deti šupli sem. Zamkli ju do klietky aby neušla,“ dostalo sa mi suchej odpovede na nevyslovenú otázku. Starká mi vedela čítať z tváre aj bez silných dioptrii. Neodvážila som sa oponovať. Všetko to žilo vlastný život. Steny, aj postele na kolieskach, ktoré sa prevážali sem a tam. Gombíky na stenách, ktorými sa privoláva prvá pomoc, ďaleko z dosah stareckých rúk. Aj televízor spieval iné piesne. Telenovely boli farebnejšie. Hlasitosť na maxime. Hluché dámy na chodbe nepohnuto sedeli a čakali na ďalšiu dávku liekov. Nepatrilo sa mi rušiť tento pokoj. Zasahovať do života bez života.
Starká sa prevalila na bok. Zvuk ma prebral z letargie a vyčaril mi úsmev na tvári. Starká na mňa podozrievavo hľadela, ale do mysle nedovidela. Tam nevidela nikdy, ani keď jej tvár zdobili okuliare. Zdobili? Každopádne ju robili zdravšou. Nevyzerala v nich taká bezmocná a slabá ako teraz. Minúty plynuli a odkrajovali nám z návštevných hodín. V mojej ruke jej ruka. V jej srdci moje srdce.
Viete, stará mama nechcela ísť na geriatriu. Všetky jej kamarátky tu umreli. Nečudujem sa im. Nečudujem sa už ani jej. „Je to nemocnica starká, tam sa o teba najlepšie postarajú,“ argumentovala som toľkokrát. Prečo vždy zo zvyku dávam realite šancu, aby sa obhájila v krajšom svetle? Hoci ma už toľko krát sklamala svojou nahotou a krutosťou. Prečo sa prestávam čudovať?
Apropo – tá olupujúca sa omietka na úteku, bola v retrospektíve to najkrajšie z celej budovy a jej obsahu. Lebo hovorila jediná nahlas a jasne „rýchlo, rýchlo preč!“
