Zbohom fatalizmus I.

Všetko by mohlo byť také krásne, keby som sa raz nebola zamyslela. Keby som nezačala rekapitulovať. Keby som nezačala byť nespokojná s osudom, ktorý mi bol vybratý. Raz ráno som sa zobudila s rozbitým kolenom, na hodinách si ručička veselo tikala – smer 12.00 a ja som si s hrôzou uvedomila, že : 1.som zaspala a už som mala byť tri hodiny v práci, 2.neviem ako som sa z včerajšieho flámu dostala domov, 3. neviem kde a kedy som si rozbila koleno, 4. toto fakt nie som ja. Bolo to kruté prebúdzanie sa. Nielen pre stále vysoký obsah alkoholu v krvi, ale aj pre moje vlastné svedomie. Celé tie týždne, ktoré som pretancovala na všemožných párty, sa snažilo dovolať spravodlivosti. No ja som ho vždy odbila : „Vieš čo svedomie, porozprávame sa neskôr, teraz sme sa predsa prišli zabaviť!“

Keď človek stratí kontakt sám so sebou, je to zlé. Ešte horšie to je, ak je fatalistom. Na každú otázku pozná odpoveď. Je to osud. Je to osud, že spávam tri hodiny denne, je to osud, že si nepamätám polovicu noci, je to osud, že pijem už šieste veľké pivo. Zoči-voči záchodovej mise každé ráno som bola donútená zamyslieť sa. Toho človeka v sebe som už pred osudom nemohla zaprieť, skryť, ani umlčať. Je pre mňa dodnes záhadou, odkiaľ prišiel ten impulz pouvažovať nad sebou. Bežiac do práce som sa rozhodla, že dnes sa pre zmenu skúsim vyspať. Bolo ťažké dodržať slovo, ktoré som dala sama sebe. Niečo ako predsavzatie, ktoré je také ľahké porušiť, keďže jediný, kto o vašom zlyhaní bude vedieť, budete vy...

Cŕn-cŕn. Zazvonil budík. Rozlepila som oči. Strop sa netočí ako obyčajne, žalúdok sa nekrúti ako zvykne, na hodinkách je sedem hodín a moje svedomie na mňa rozradostené kričí : „Dobré ránko!“ Pst, tichšie, spolubývajúce ešte spia! Cestou do kúpeľne som sa potkla o svoje bremeno zodpovednosti. Prehodila som si ho cez plecia a hoci vážilo aspoň päť kíl, moja myseľ bola čistá, moje myšlienky mojimi a ja som bola opäť ja. Tak sa stalo, že som vystúpila z radou fatalistov. A na rad prišiel kamarát stres... to be continued...:)