Jej hlas znel ako z akvária. Oznámila mi, koľko ma bude stáť voľné nadýchnutie a ja som vytiahla peňaženku. Hm, taká drobnosť - nemala som v nej dosť peňazí. Platobné karty na nule a výplata o týždeň.
Neviem ako vy, ale ja sa najviac ľutujem, keď som chorá. Spomienka na liečenie v mamkinej réžii ma vždy dostane. Moja súčasná realita neobsahuje starostlivú osôbku, ktorá by mi na plný úväzok varila čajíky, polievočky, vstávala ku mne v noci, natriasala perinku a prehadzovala platňu, keď dohrá jedna strana. Hold, som už stará koza, čo si musí sama vybaviť péenku, zadovážiť si dostatok potravy, liekov a vreckoviek a potom zaliezť do postele vo svojej prenajatej izbe a... vyliečiť sa. Aj keď niekedy, keď sebaľútosť vrcholí, sa hecujem v predstave, ako v tej prenajatej izbe umieram, všetkými opustená... No, berte ma z rezervou :-).
Každopádne, v tej chvíli, keď som si v lekárni pri pokladni uvedomila, že nemám dosť peňazí na to, aby som si kúpila najväčší vynález v dejinách ľudstva (vtedy sa mi tie kvapky do nosa zdali minimálne takto úžasné), prevalilo sa mnou tsunami sebaľútosti. A aj by som sa nechala odrovnať, ponížene odišla a naďalej nedýchala nosom, keď v tom...
„Koľko vám chýba?" opýtala sa pani, ktorá platila pri vedľajšej pokladni.
„50 centov," pozrela som sa zadivene jej smerom.
„Tak nech sa páči," pohrabala sa v peňaženke a podávala mi 50 centov, „ja vám doložím."
Pokorne som jej dar prijala. Usmievala sa na mňa, akoby ma ubezpečovala, že je to v poriadku. Že si predsa musíme pomáhať. Zaplatila som a vyšla pred lekáreň. Počkala som ju a ešte raz poďakovala. Chytila ma za ruku a žmurkla: „Mne to neuškodí a vám to pomôže." Potom sa otočila a odišla si po svojom.
O pár minút začali kvapky účinkovať. O pár dní som bola fit. Ale myšlienka, že svet je plný dobrých ľudia a pomáhať si treba, účinkuje v mojej hlave doteraz. Koluje mi v žilách a z času na čas sa zastaví priamo v srdci, aby som spozornela, či niekto - pre zmenu - nepotrebuje pomoc odo mňa.
