Tento piatok bol výnimočný. Presne o 16:35 vystúpila na autobusovej stanici Mlynské Nivy moja sestra a v jej taške spokojne, ešte učičíkané z cesty, ležali dva krásne lístky. Vlastne to boli tie papiere "vytlač si ma z internetu keď si si ma zakúpil, ja som tvoja vstupenka". Na vzhľade nezáleží. Boli tam a boli naše.
O niekoľko hodín sme cestovali smerom k Sibamac Aréne a krátiac si dlhú chvíľu sme tipovali, ktorí spolucestujúci majú rovnaký cieľ cesty ako my dve. Usvedčujúcim znamením bol oblek, šaty na špeciálne príležitosti (lesklejšie a vyšperkovanejšie ako tie bežné, každodenné), čisté topánky ale i make-up á la Hollywoodska diva. Sestra podchvíľou krčila čelo a hrala nahnevanú, lebo som jej nedovolila obuť si strieborné ihličky (vonku boli pomaly mínusové teploty a dážď nevypočítateľný). Ruku na srdce, výzorom sme nemohli konkurovať väčšine účastníkov. Zato správaním sme mohli ísť príkladom. Jasné, že sme nešli. Vysvetlím.
V Sibamac aréne, na mieste činu, sme boli skoro. To je moja špecialita. Prísť na čas už ani neviem, dávno som to zabudla. Sadli sme si a poslušne čakali. Ľudia prichádzali, hľadali miesta, spôsobovali chaos, nakupovali chlebíčky a DVD záznamy muzikálu (ktorý ešte ani nevideli). Asi päť minút pred ôsmou zaznel gong. Radosťou sme podskočili, lebo sme sa už nevedeli dočkať. Davy ľudí sa však stále presúvali hore dole. Smer miesto, to by som ešte pochopila. Ale všetky opačné smery ma začali znervózňovať. Keď bolo osem päť a nástojčivý gong nás asi tretí krát upozorňoval, že predstavenie čo nevidieť začne, zopár ľudí sa rozhodlo, že ešte musia na wécko. Usilovne sa predierali davom, ktorý sa zatiaľ tlačil na presne opačnú stranu. Bolo osem pätnásť a nikde nič. Len neutíchajúci šum. Nakoniec asi aj organizátorom došla trpezlivosť. Vypli svetlá a zavreli hlavné vchody. Nechali otvorené snáď len jeden či dva priechody na tribúny. A práve pri jednom z nich sme sedeli my so sestrou. Bolože to radosti, keď sa predstavenie začalo a masa oneskorencov dupotala po kovovej konštrukcií všetkými smermi, hľadajúc márne svoje miesta. Niektorí to vzdali a sadli si na zem či schody. Niektorí začali nahlas uvažovať, čo teraz. Nič to za to, že Dracula práve vyvraždil polku kostola. Keď začali na javisku bedákať a prosiť o "smilování" mala som sto chutí zvolať to isté.
Situácia sa opakovala aj po prestávke. Kým sme sa všetci usadili, prešla asi polhodina. Či ten chlebík za to stál, neviem posúdiť, nekúpila som si ho. Ale viem, že návrat šťastného majiteľa chlebíka sa s nadšením nestretol. Nie raz sa musel postaviť celý rad. A ďalšie rady za ním videli asi tiež veľké prd.
Dracula bol úchvatný. Jedinečné dielo, ktoré sa dá pozerať stále dokola. Len tie priestory (a správanie sa účastníkom) mu uberali na kráse. Možno sme so sestrou neboli také žiarivé perly, ako micinky, čo sedeli v rade pred nami a očividne ich predstavenie bavilo, lebo sa stále smiali, čumeli na displeje svojich mobilov a po prestávke už neprišli (chvalabohu). Mohli sme však odísť s pocitom, že hercom, podávajúcim excelentné výkony len pár metrov od nás, sme aspoň našim správaním vyjadrili obdiv a úctu. Lebo kvetov nebolo a hádzať plyšákov na upíra... :)
