dobré srdce dobrovoľníka

Stáva sa mi teraz pomerne často, že hoci sa v práci nadchneme nápadmi od výmyslu sveta, niet človeka, ktorý by nám pomohol s realizáciou. A tak nám len ovisnú hlavy a nápady zapadajú prachom. Je bohužiaľ faktom, že aj ja som len človek a nie super-žena. Nerobí mi problém zvládnuť ani väčšie nápory pracovných povinností, no niekedy je toho nad moje sily. A práve pred pár mesiacmi, keď sa táto situácia (určite nie naposledy) zopakovala, ozvalo sa nám prostredníctvom mailu jedno žieňa. Miro Jaroš by povedal, že spadla z oblakov :). Nech už bol jej pôvod akýkoľvek, ponúkala nám medzi riadkami mailu pomoc, a to tú najkrajšiu a najsrdečnejšiu - bez nároku na odmenu. 

O pár dní na to sme sa stretli. S obavami som jej rozprávala o pomoci, ktorú by sme potrebovali. Balila som svoju požiadavku do pozlátok, aby ju hneď neodradila neefektivita tejto činnosti. Ale ona sa len usmievala, na všetko kývala hlavou, že teda „áno“, „žiadny problém“. Poviem vám, jej pomocná ruka spôsobila vo mne lavínu balvanov, ktoré ma ťažili. Tie sa len bezmocne kotúľali preč, lebo nemali inú možnosť, keď videli, že prúser je zažehnaný :). A to Zuzkina pomoc nebola zďaleka taká veľká, ako problémy, ktoré som v tom čase riešila. No už len ten oslobodzujúci pocit, že sa pri vás odrazu zjavil niekto, kto vám chce pomôcť, bol taký silný, že nedovolil žiadnemu balvanu stáť mi v ceste. 

Dobrovoľníci sú najlepším liekom na burn-out syndróm. Vlejú do vašich sŕdc pocit, že predsa len nie ste na svete jediný, kto túži liečiť jeho bôle. Prichádza s nimi nádej, že kolektivizmus v dobrom slova zmysle ešte nevymrel. Zuzkin príchod do môjho života mi vrátil spánok a dodal energiu. Som jej za to neskutočne vďačná. A nielen jej. Od toho krásneho momentu, keď sa zjavila o dverách a povedal, že rada pomôže, som mala tú česť spoznať ďalších ľudí s veľký Ľ! Napríklad včera. Štyria ľudia upratovali byt, ktorý nepatrí ani jednému z nich. A predsa akoby v tej chvíli patril všetkým. Bolo v ňom cítiť atmosféru porozumenia a spoločného cieľa – urobiť šťastného niekoho tretieho... Ďakujem teda aj Lucke a Tomášovi a tiež svojmu milému priateľovi, ktorí nemuseli, ale prišli aby mi pomohli.

Niekedy si povzdychnem, ako krásne by bolo bývalo na tom našom svete, keby v každom z nás bilo srdce dobrovoľníka. Tej úžasnej bytosti, ktorá chodí zahalená žiarivou aurou, aby presvetlila temné chvíle a dni.