forever out

Trošku to skrátim. Uplynuli štyri roky a ja, nádej všetkej strádajúcej mládeže, som sedela v preplnenej tridsať devine. Vysvetlivka pre mimo bratislavských – postrach MHD, večne preplnený študentmi rôznych národov a národností, odkázaných na ubytovanie na intráku.
Autobus vybral jednu z mnohých ostrých zákrut a ja som sa zas nestačila čudovať, ako sme to vôbec prežili, keďže vodič minul zábradlie na moste snáď o pár milimetrov. Keďže študenti do čísla 39 nastupujú v mene hesla „Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí“, opäť sa mi hneď vedľa hlavy (bola som z tých šťastných, ktorí sedeli:) v plnej kráse vynímal niečí zadok. To by samo osebe nebolo až také tragické – človek si zvykne na všetko, aj na takýto spôsob prepravy. Zadok však patril cca. 15 – ročnému výrastkovi, ktorého nohavice boli „prokletě nízko“. Keď mu v onej inkriminovanej zákrute vyskočil z gatí aj zvyšok trenírok a mladého ani nehlo, pochopila som krutú pravdu – som stará. Navyše konzervatívna. Vôbec nie som cool. Žiadny respect brácho. Z ucha mi nešuští rap, hip-hop mi znie ako hudba z Marsu a ani v pubertálnom slangu sa už neorientujem. Neobliekam sa do lebkových vzorov a nefarbím vlasy, ani nechty ani nič. Nenechávam si spadnúť gate do vzduchoprázdna.

A teraz pointa! Ako sa môžem stať Komenským číslo dva, ak nerozumiem dnešným deckám vo svojich dvadsiatich prvých rokoch??? Ako medzi ne môžem zapadnúť, keď ja ani len neviem, aké číslo má moja stará nokia (mobil je dnes veľká prestíž milí moji), čo je emo viem len pár týždňov a môj idol nie je namaľovaný chlapec s anorektickou postavou? Túto dilemu riešim v sebe zakaždým, keď zazriem túto nebezpečne vyzerajúco mládež. Ja viem, ja viem mami, aj ja som si stavala hlavy a obliekala sa do čierneho. Tiež sme boli najmúdrejší a nedali si poradiť. Ale potom nám cestu skrížil „real life“ a dali sme si povedať. A bol kľud. Rozvidnelo sa nám v hlavách a osvojili sme si pravidlá. Myslela som, že navždy ostanem duchom mladá. Ale priznám sa, čoraz ťažšie sa vžívam do problémov dnešnej mládeže. Zdajú sa mi ako z inej planéty. Ja som z Marsu, oni z Venuše – o tom by mal niekto napísať! Zišiel by sa stručný manuál, ako sa dostať deckám pod kožu, keď mi sami dospievame a stávame sa rozumnejšími rýchlosťou svetla. Aspoň sa mi tak zdá. Pohoršene som v tom autobuse sedela a čumela na to, ako má ten cicík s takmer holým zadkom vyšité zlatou niťou na vrecku niečo ako „ hey ya nigga“.

Ajajaj. Som len druháčka, mladé ucho a už som mimo. Nechápem kam sme sa to dostali. A hlavne kedy – veď som to ani nestihla zaregistrovať. Naozaj sa doba tak rýchlo mení?
Minule som napríklad vyťukala sumienka3 (tiež pozostatky pubertálnych čias:) a prihlásila sa na pokec. Ľudia moji, sodoma gomora. Sex, sex, sex. Všade. Ešte aj na reklamách čo preblikovali okolo. Napísal mi 13 ročný panic. Že vraj či to neskúsime, že to už chce mať za sebou. Nádych výdych a bolo. Zavrieť okno. Potom napísal Megaman. Že ako sa mám. Hm, začína to sľubne. Dobre, a ty? Nemala by si chuť ma dnes večer navštíviť? Nemala!

Nikdy som nemala pocit, že by bol môj hodnotový rebríček zle postavený. Možno na výnimku, keď som si užívala života za hranicami SR. Zahraničie núti prispôsobiť sa okolnostiam. A možno práve odtiaľ som sa vrátila s tou neskutočnou túžbou po tradíciách, našej kultúre, svojej rodine, jednoduchom slovenskom šťastí. Desím sa toho, ako sa stavajú tieto rebríčky dnes. Rodičia workoholici, deti sa vychovávajú vzájomne na ulici. Nemajú nikoho, kto by ich usmernil. A ja má taký strach. Strach že ich usmerniť nezvládnem, zbohom Nobelova cena za pedagogiku (existuje taká vôbec?:)). Cítim sa mimo, nezaujímavá, neschopná ponúknuť niečo, na čo by sa lapili. Stalo sa to už aj vám? Ten pocit, že ostanete už len „forever out“?