Ak raz budem spomínať na „zlaté študentské časy“, rozhodne ani len v myšlienke nezablúdim k spomienkam na študentské linky 31 a 39. Ak, tak budem vnúčatám rozprávať starodávny vtip o tom, ako sa zrazila 31-tka s 39-nou a bolo mŕtvych len 400 ľudí. Ako je to možné? 31-tka bola prázdna. Hahaha. Až také smiešne mi to však nepripadá v situácii, keď je na zastávke mínus desať a už polhodinu na nej nezastavilo nič, čo by pripomínalo môj vytúžený spoj. V takýchto chvíľach už začínam tušiť, že aj v prípade, že do piatich minút niečo dorazí a ja nezmrznem na kosť, bude to určite také plné, že pristúpiť sa bude dať akurát tak k šoférovi do kabínky. Samozrejme, že moje „očakávania“ naplní bratislavská MHD do bodky. O pár minút v diaľke zazriem svetlá, o ďalších pár sekúnd vidím plaziaceho sa hadíka a o sekundu na to rozpoznám, že autobus je preplnený a do tmy veselo bliká „Cintorín Slávičie údolie“. Takže vytúžený spoj je tu. Ale ako sa do neho dosať? Najlepšia taktika je v tomto prípade prísť na zastávku v dostatočnom predstihu. Z výsledkov dlhodobého pozorovanie viem s odchýlkou piatich centimetrov určiť, kde autobus zastane a kde sa otvoria dvere. Prúser nastáva, ak na tomto mieste už niekto stojí. Ešte horšie však je, ak v prvej línii niet už ani jedno voľné miesto. Ak k tomu pridáme babky s kytkami, smerujúce na cintorín a pár študentov v nálade, je po zábave. Začína boj. Boj so všetkým, čo k tomu patrí. Lakte, tašky, nohy. To všetko je nepovolený doping. A zároveň jediná cesta dnu. Je mi smutno z toho, čo práve píšem. Lebo je mi jasné, že takto nezmýšľam len ja. Koľko tých lakťoviek a kopancov som už utŕžila, ojojoj, nespočetne. A prečo? Lebo sme sa prosto a jednoducho túžili dostať tam, kde nám to garantuje MHD. Domov. Teda, na prechodné bydlisko, internát. Veľa krát - stojac na jednej nohe, visiac na tyči za malíček a balansujúc medzi ďalšími štyrmi telami, ktoré mi nepríjemne kradnú z môjho osobného priestoru - som sa už zamýšľala nad tým, prečo je to tak? Prečo spoje jednoducho neposilnia, prečo nevymyslia alternatívu k týmto linkám, prečo cestujeme ako zvieratá a nie ľudia. Preto, lebo nie sú autobusy, autobusári, peniaze, čas, možnosti? Alebo preto, že sme ešte mladí a znesieme to? Neviem ako vy, vážení spolucestujúci, ale ja to už neznesiem... Aj keď na vás celú cestu zazerám, fučím, vzdychám a inak prejavujem svoju nespokojnosť s vašou príliš blízkou prítomnosťou, viem, že vy to cítite tak isto. A nič sa nedá robiť. Len čakať na zázrak. Alebo sporiť na auto. Alebo...?
Ja nie som dobytok!
Tak prečo ma mestská hromadná doprava takto prepravuje? Z bodu A do bodu B to vraj trvá 11 minút. Aspoň podľa A4-ky vylepenej na autobusovej zastávke, ktorá všetkým záujemcom poskytuje informácie o príchodoch, odchodoch a dĺžke cestovania. Reálne sa mi však minule podarilo „trhnúť“ rekord, keď som túto jedenásťminútovú vzdialenosť natiahla na necelú hodinu. Dôvodom výnimočne nebola ranná zápcha, v ktorej sa zo železnou pravidelnosťou stretávajú prácechtivé autá (plné workoholikov a nervóznych rodičov) a lenivé autobusy (plné študentov a im podobných, dospávajúcich na verejných sedadlách včerajší flám). Tentoraz som sa do autobusu jednoducho nezmestila. Kým som sa totiž prebojovala do prvej línie (ako nazývame tú časť zastávky, z ktorej sa vám ešte podarí nastúpiť), ušli mi dva autobusy. A tak som sa, plná rozhorčenia, pustila do tejto ošemetnej témy – autobusy 31 a 39.
