Ráno vstávam so sliepkami a chodím spať, až keď pomaly svitá. Predpokladám, že ste na tom rovnako. Čas mi tiež ubieha prirýchlo, dni sa míňajú a zrazu je z nich celý rok, kedy som nestihla to či ono. Podobne ako vy bojujem so stresom. Pijem kávu na raňajky, obed a najnovšie i na večer. Po celodennej šichte nakúpim v Tescu a vlečiem sa s igelitkami pešo 2 kilometre, lebo autobus zas mešká. Ak náhodou ide, nastúpim s hlasným povzdychom, aby všetci videli, aká som unavená a uvoľnili mi miesto. Ešte to nezaberá. Mám málo rokov. A veľkú konkurenciu v spolucestujúcich. Rovnako ako vy riešim plat, únavu, hnev z nespravodlivosti, vzostupy a pády osobných životov svojich kolegov. Som rovnaká. A predsa ma staviate na piedestál, ktorý mi neprináleží.
Sociálna práca je akási glorifikovaná. A my pritom robíme len to, čo je nám, ľuďom, od prírody dané. Pomáhame žiť a prežiť tým, ktorým sa to bez našej pomoci nedarí. Je na tom niečo výnimočné? Je mi ľúto, keď vlastne musím uznať, že áno. Hoci by pomoc druhým mala byť súčasťou života každého z nás, nie je. Myslieť predovšetkým na seba, dopriať si, užiť si - to sú trendy. A akosi nevychádzajú z módy.
V mojom okolí žije mnoho nešťastných ľudí. Niekdy, keď mi je z nich smutno, mám chuť vziať ich za ruku a priam ich prinútiť niekomu pomôcť. Pomoc oslobodzuje. A spája. Ale nejde to na povel. Bohužiaľ.
Nie som Matka Tereza. Nerobte ju zo mňa. Radšej sa zamyslite - nemôže to byť v skutočnosti tak, že samým sa vám nechce pre druhého pohnúť ani prstom a ocenením tejto "ťažkej práce" zhodíte zo seba Sizyfov balvan zodpovednosti? On sa vám aj tak raz prikotúľa späť. Každý niekedy potrebuje pomoc...
