Spojila príjemné s užitočným a v sobotu ráno vyrazila do ulíc. Nadchýnala ju krása stovežatej metropoly. Zamilovala sa do historických uličiek a domov, do pozlátených vežičiek a nevídaných obchodíkov (a obchodníkov). Aj teraz sa nechala unášať davom turistov a ich sprievodcov, hoci jej pôvodný zámer bol poobzerať sa po nejakej práci. Keďže skúseností veľa nemala a na žiadnu prácu manuálneho charakteru ju osemročné gymnázium nepripravilo, zozbierala v sebe všetku odvahu a vyšla s kožou na trh len tak, naverímboha. Vymyslela si profesionálny životopis, vytlačila ho a s kópiami klopala na dvere reštaurácii a barov. Práca čašníčky sa jej zdala jednoduchá a primitívna. Naliať džús a odniesť ho niekomu na stôl – to predsa nemôže byť žiadna veda!
A predsa sa jej srdce rozbúchalo strachom keď zložila telefón a v diári mala poznačené, že v piatok sa má prísť ukázať do Rusalky, malej reštaurácie pri Národnom Divadle. Zablúdila do nej náhodou. Rusalka bola učupená v nenápadnej uličke, poblíž sa hadila Vltava a exoticky vyzerajúci plavčíci predávali lístky na okružné plavby. Privítal ju zrelý muž, nízky a trochu plešatý, avšak elegantne nahodený a galantný. Nechala mu životopis na stole a odišla skôr ako stihol dofajčiť hrubočiznú cigaru. Ani nedúfala, že by ju raz mohol potrebovať... A pozrime sa! Hneď na druhý deň jej zavolal. Bolo potrebné vymyslieť stratégiu číslo dva. Jedna vec je vymyslieť si životopis, druhá obstáť v konkurze na vysnívané miesto. Vysnívané? Alica si spomenula na svoje mladé sny o vysokej škole a oči sa jej zaliali slzami pri pohľade na Hradčany. Aspoňže je tu tak krásne, utešovala sa. Keď zmizla v sekáči nikto to nespozoroval. Turisti očami fixovali pamiatky a nevšímali si stratenú dušu s bledou tvárou dieťaťa.
Jarda vstúpil do jej života rýchlo a bez opýtania. Keď o pár dní nastúpila do Rusalky, stali sa kolegami. On bol šéfom kuchyne, ona paňou baru. Rady zamestnancov dopĺňala ešte Ukrajinka Maruška. Prvý deň v novej práci sa nestíhala čudovať. Naliať džúsik si nežiadal nik, zato sa vo veľkom objednávalo preso s mliekom, capuccino, caffé latté... Pre Alicu veľká neznáma. Pre Jardu veľká zábava. Keď videl ako Alica v panike utiera vykypené mlieko a pokúša sa neprepadnúť zúfalstvu, vymyslela jej výstižnú prezývku. „Hej, bláznivá Slovenka, načapuj mi pivo“, zakričal na ňu z kuchyne. „Načapuj si ho sám, nemám čas“ zakričala mu naspäť. Že to nevie si nechala pre seba. Tak, ako si pre seba nechávala všetky udalosti posledných dní. Bolo toho na ňu priveľa, ale Alica bola už raz taká. Nechcela, aby sa o ňu báli. Ani aby ju presviedčali k návratu. Lebo by išla hneď a zaraz. A to si zakázala. Písala teda maily plné slnka a historických pamiatok, realitu obliekala do ružovej a ak mala problém, neozývala sa pre istotu vôbec. Ako teraz. Mobil jej z času načas zazvonil, ale vždy sa dalo vyhovoriť na množstvo práce. A tento krát by to ani nebol výmysel. Ako tak lietala medzi barom, kuchyňou a hosťami, strácala pojem o čase aj o vlastnej nešikovnosti. Sebavedome nosila na stoly taniere s polievkou, do ktorej sa jej namočil palec, keď sa snažila balansovať na schodoch s veľkou táckou. Preso nikdy nemalo penu a caffé latté sa jej so železnou pravidelnosťou zlievalo dohromady. Zlatým klincom prvého pracovného dňa bolo, keď na partiu milých španielok vyliala pri otváraní fľaše červené víno.
Po 12 hodinovej šichte sa na ňu Jarda usmial a otcovsky ju vzal do náruče. Bol nízky, holohlavý a keby ho stretla v noci na ulici, asi sa zľakne. Predsudky si Alica nosila so sebou všade, kam sa pohla. No za tých pár dní v Prahe sa zbavila minimálne polovice. Jarda sa nakoniec ukázal ako príjemný spoločník. Aj prezývka „bláznivá Slovenska“ v jeho ústach mäkla a chutila akosi sladšie.
Trávili spolu veľa času. Nielen v práci, ale aj po nej. Chodili na pivo aj poldeci, fajčili cigarety a túlali sa nocou. Alica mala pri Jardovi pocit, že opäť žije. Finančná kríza pominula a ona si mohla začať užívať Prahu so všetkým, čo k tomu patrilo. Striasla so seba smútok, ktorý ju svojimi okovami držal pri zemi. Keď písala domov už si nemusela vymýšľať, lebo jej život tu bol naozaj super. Chodila sa korčuľovať aj plávať, prvý krát sa opila aj vyfajčila cigaretu. Boli to pre ňu míľniky samostatnosti a nezávislosti. Také naivné ako ona sama. Bláznivé. Celá Alica. Nebála sa prechádzať nočnou Prahou, podnikať výlety na Petříň v daždi a hmle, usporiadať párty na účet podniku (ktorý nebol jej).
Jarda mal ale s bláznivou Slovenkou iné plány. Keď sa koncom leta musela odsťahovať zo študentských internátov, lebo mladá inteligencia sa opäť vracala do škôl, ponúkol jej strechu nad hlavou. Alica nadšene kývla na súhlas a nerozmýšľala. Srdce sa tešilo ďalšiemu dobrodružstvu a bilo divokou radosťou. Buch-buch buch-buch. BUCH! Keď ju Jarda prvý krát udrel, bola v šoku. Rýchlo sa zazipsovala do spacáku, v ktorom spávala a s otvorenými očami prečkala do rána. Jarda sa ospravedlnil. Alica ospravedlnenie prijala. Mlčala a nechala si večernú bitku pre seba. Ale bolesť už vyryla v srdci hlbokú brázdu. Nebolo cesty späť. Alica sa rozhodla odísť. Ako sa stupňovali bitky, rástla aj Alicina túžba po milujúcom človeku a ochranných krídlach, pod ktoré by mohla zaliezť a cítiť sa v bezpečí. Raz sa Jarda nevrátil domov. Jeho strana postele zívala prázdnotou a Alica to využila. Rýchlo zbalila svoje veci a zavolala sesternici. Dohodla stretnutie aj náhradné ubytovanie a odišla. Vzala si všetko čo jej patrilo. Aj hanbu a poníženie. A potom stretla Vlada.
