pani Renátka, jednu pokazenú náladu prosím!

Tým sa však zoznam podozrivých okolností len začínal. Podozrivé bolo aj to, že na mňa počkali s výťahom. Obyčajne si to ku kožnej vyšliapem pešo, lebo sa mi pravidelne stáva, že výťahy sú buď zaseknuté na šiestom, alebo plné ignorantov, ktorí sa tvária, že nevidia ako zrýchľujem keď kráčam okolo recepcie, a zavrú sa v tom výťahu skôr, ako stihnem prebehnúť okolo bufetu. Výnimka dnes potvrdila pravidlo a tak som si stihla pristúpiť k staršiemu gentlemanovi (ktorý najprv pustil všetky dámy a až potom nastúpil sám) a k dvom paničkám (ktorý ráno nešetrili ani makeupom ani parfémom). Paničky klebetili, gentleman našiel zaľúbenie v mojom výstrihu.

Podozrivá okolnosť číslo dva – poloprázdna čakáreň. Vzhľadom na to, že na kožnom sa dennodenne tlačia ľudia v takom množstve, akoby dávali niečo zadarmo, bolo minimálne zvláštne, že pár stoličiek bolo dokonca voľných! Veselo som zakopala. „Veď ja len pre receptík idem, nerozčuľujte sa milá pani,“ poslala som telepaticky odkaz zachmúrenej starenke.

Hovorí sa, že do tretice všetko dobré. Na podozrivé okolnosti to neplatí. Práve tá tretia mi mohla byť varovaním. Sestrička mi otvorila po prvom zaklopaní. Zvyčajne klopem aj tri, štyri krát a nikde nikto. Tentoraz otvorila skôr, ako som si vôbec premyslela, čo jej vlastne poviem. Na pani Renátku treba opatrne, rada chytá za slovíčka.

„Dobrý deň, ja by som Vás len recept poprosila, telové mlieko a tabletky,“ zahabkala som. Čakáreň stíchla. Asi vedeli to čo ja nie. Že Renátka vstávala hore zadkom.
„Len? Len?!“, napodobnila ma.
„No, to mlieko také hydratačné a tabletky predpísať“, trepala som ďalej a začínala sa červenať pri predstave že sa zo mňa práve stala hlavná zábavka unudených čakajúcich pacientov.
„Milá slečna a to si myslíte, že ja Vám tu budem v jednom kuse predpisovať tabletky? To nie sú lentilky moja,“ šplechla Renátka.
„Ja ich beriem presne tak ako mi kázala pani doktorka. Dnes som brala poslednú...“ začala som, keď v tom mi Renča skočila do reči :
„A to telové mlieko to si ako predstavujete? To ho vylievate alebo čo?!“
„Mám sa natierať dvakrát denne a to balenie...“
„Tak sa natierajte len raz!“, prerušila môj pokus o záchranu hrdosti sestrička. „Ja Vám nič nepredpíšem, tu si sadnite!“
„Ale však minule...“, pokúsila som sa túto nepríjemnosť ututlať.
„Aké minule! Tu si sadnite a počkajte s ostatnými.“

Zabuchla mi pred nosom. Pomaly som sa otočila. Všetci sa zrazu tvárili, že niečo hľadajú, že im prišla esemeska, že čítajú... Len jedna staršia pani, pravdepodobne jej už reflexy neslúžia tak ako kedysi, mala problém odo mňa odtrhnúť oči. Pokorená som si sadla a začala premýšľať, kde som urobila chybu. V pravom oku slza, v ľavom oku slza, takáto hanba!

Sledovala som ako sa posúva veľká hodinová ručička a od nudy som si začala skladať námornícku čiapku z letáčikov o mykózach. Dvere do ordinácie ostávali zavreté až som začala nadobúdať pocit, že sú na heslo a to najprv musíme zistiť. Dvaja pacienti za hodinu. To bola priemerná rýchlosť ošetrenia, ktorú sme vypočítali s rovnako zúfalou spolusediacou. Atmosféra bola dusivá. Umocňovalo ju neustále striedanie sa pacientov vo vedľajšej ordinácii. Naša Renátka sa ukázala len dva krát – z toho raz šla fajčiť a raz na záchod. So spolusediacou sme vypočítali, že už pred hodinou nám uchmatla kartičky poistencov (asi aby sme si to nerozmysleli) a stále nikoho nezavolala dnu. Dôchodkyňa po mojej ľavej strane mi ukázala, ako sa z námorníckych čiapok robia loďky. Keď sme ich vyrobili asi štyri a letáčiky začali dochádzať, dvere sa pomaly začali otvárať a všetci v čakárni zatajili dych.
„Choďte Vy, ste na rade“ posmeľovali ma všetci zborovo. Asi preto, že sa sami báli toho zlovestného výrazu v tvári pani sestričky.

A tak som sa ocitla zoči-voči doktorke. Prekvapene sa na mňa pozrela keď som jej povedala, že sestra ma poslala na kontrolu a potom sa rozosmiala.
„Z toho si nič nerobte, ona sa tak vždy správa k mladým dievčatám...“
„Aha...“
Nevedela som či sa smiať či plakať, keď mi neskôr Renča brala kartu a ďobla do mňa prstom a zašvitorila: „No čo, dobre ste si pokecali?“
Nie je ďobanie do pacienta náhodou trestné?:)

Epilóg.
Vychádzam s receptom v ruke. Čakáreň zdvihne hlavu. Všetci skladajú lodičky. Posielam im úsmev šťastne vybaveného pacienta. Ďakujem Renka za pokazenú náladu a nových kamarátov:)!