Skôr naopak. Posledné dni sú pre moje nervy skúškou trpezlivosti a testom pre moje doteraz silácke reči o tom, ako sa treba nad problémy povzniesť. Nuž, ak zhodnotím pomer životná energia vs. množstvo úloh, neostáva mi jej veľa na to, aby som nad problémy vzlietla ako orol tatranský.
Ani neviem, kam tá energia mizne. Teda vlastne viem - do nenávratna. Ale prečo je to zrazu takto, to netuším. Zvykla som si na množstvo práce, na to, že z minima voľného času vyťažím maximum a ešte popri tom všetkom aj vyštudujem, že viac bdiem ako spím a sedím viac než športujem. Zvykla som si aj na nezdravé rýchle občerstvenie, nezdravú rýchlu konzumáciu vyššie uvedeného, dve rýchle kávičky za deň a občasné tráviace problémy. A tu zrazu bum. Energia nikde, zásoby vyčerpané, nádrž prázdna. A benzínka v nedohľadne.
"...tam kde nepomôže kniha kúzelná, teplo tvojho srdca radosť dá," spieva ďalej hymna. V metafore naznačuje, že blízkosť spriaznenej duše by mohla byť tým správnym liekom na akútny nedostatok chuti do života. Skutočne? Lebo mne sa javí, že práve tam kdesi pri komunikácii s nimi som o posledné zvyšky energie prišla.
Je to taký ľútostivý deň. Žalujeme si navzájom svoje boliestky, len ja a zvädnutá begónia v črepníku vedľa. Viem, že som ju nepoliala už týždeň. Aj ona to vie. Rovnako ako vie, že sa asi pomaličky mením na blázna, keď sa jej prihováram. No aspoň mlčí. A nezavaľuje ma povinnosťami, neprináša zlé správy, nechmúri sa, nezmieta v prívaloch pocitov moci, nič neočakáva, nemá predsudky. Tomuto som dnes čelila 10 hodín. Ako máte možnosť čítať, pomerne neúspešne.
Spievam si hymnu a premýšľam, či je ešte možné urobiť krok späť. Vyskočiť von z kolotoča povinností a byť opäť na chvíľu len tak, sama so sebou a denníčkom, ako keď som mala pätnásť. Zvädnutá begónia ma pozorne sleduje a asi chúďa čaká, kedy sa definitívne zbláznim. Ale to sa nestane. Posledné tóny hymny mi doznievajú v hlave. Na duši mi je ľahko. Asi preto, že som sa podelila s vami. Žeby na tom "teple srdca" predsa len niečo bolo? Každopádne, vďaka.
