A keď to hľadanie a vnímanie robíte so srdcom, tak prestávate merať, súdiť a hodnotiť, čo je lepšie. Pocity plynú prirodzene a ľahko a hlboký nádych na Pánskom dieli nad Banskou Bystricou môže byť rovnako hlboký ako nad hladinou Dunaja. A zídenie z toho Pánskeho diela do centra mesta, alebo obchodného centra Európa rovnako kontrastné, ako odtrhnutie sa od toho Dunaja a prejdenie napríklad do nákupného centra Eurovea.
Napriek tomu, by som si jedno malé, subjektívne porovnanie dovolila. Nie preto, že by som chcela porovnávať dve geograficky rozmanité miesta, ani nie preto, že chcem niekoho presvedčiť o tom, že sa mu má páčiť to, čo mne, alebo aby, nedajbože, mal rád Bratislavu. Ale len preto, aby sa už toľko o mňa nebáli, že ako to bez tej prírody v Bratislave zvládam, že sa nedusím a nezúfam niekde v smogu a v strese, a tiež preto, že nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá.
Áno viem, aj rodený Bratislavčan a lokálpatriot prizná, že stačí hodina a pol cesty autom z Bratislavy smerom do stredu Slovenska a prírody a stromov pribúda, vzduch je stále čistejší a voňavejší a pribúda tiež miest, kde sa môžete vyvaliť do trávy a zadívať na oblohu a žiadna, práve dostavaná budova, s návrhom na cenu Stavba roka, nezacláňa.
Ale ak vezmem do úvahy len ten vlastný pohľad na svet, svoj vlastný kontakt s prírodou a hociktorý bežný pracovný deň, tak mi zrejme neuveríte, ale v tej vraj hnusnej Petržalke som v tom kontakte s prírodou akosi intenzívnejšie. Viem, že je to aj šťastím na lokalitu. Takže keď ráno vyjdem na prechádzku so psom, tak sa musím najprv trochu skloniť, keď prechádzam popod lipy a keď sa zase vystriem, tak vždy nachvíľu uchvátená zastanem a rozhliadnem sa po hladine pokojného ramena Dunaja, ktoré je každé ráno iné, inej farby, niekedy hladké ako zrkadlo, inokedy sú na ňom malé vlnky, niekedy zelené, inokedy oceľovomodré. Na tom ramene plávajú kačky a káčery, potápky a čajky a labute. A keď mám šťastie, čo väčšinou ráno mám, vidím ich na tej hladine s pleskotom krídel pristávať. Dávajú si pri tom načas, lebo zrejme tušia, aké sú pri tom krásne. A keď sa hladina ramena upokojí, tak sa z vody vyhodí kapor a novým pleskotom ju rozčerí znova, že aj on je tu. Môjho psa musím stopnúť v naháňaní havranov a strák, lebo teraz na jar si v úplnej blízkosti prizerajúcich sa ľudí, stavajú hniezda. Zahniezďujú aj labute, rovno pri Kauflande, alebo pri pošte, len pár metrov od chodníka. Rybári pri ramene driemu na slnku a jediné čo ich dokáže vyrušiť sú okolo „letiaci“ korčuliari a cyklisti a ešte ten pleskot krídel na hladine. Mamičky s deťmi majú možnosť vybrať si, ktorú časť prírody budú obdivovať, či nakŕmia labute, alebo zrátajú práve znesené vajíčka, či kaprov z mosta v ramene. Ja viem, na jar je všetko krajšie, hlavne pred prvým pokosením, kým je ešte všade veľa púpav, ale keby ste to rameno videli zamrznuté v strede zimy, tak máte pocit, že ste súčasťou pohľadnice od Josefa Ladu – decká sa korčuľujú a hrajú hokej, psom sa srandovne rozchádzajú do strán labky, keď ich chcú na tom ľade dohoniť a po bratislavskej hektike ani stopy. A to ešte nehovorím o lete, keď máte možnosť zaplávať si, trebárs aj pred odchodom do práce alebo v noci, pri mesiaci nahí v Draždiaku, tiež pomedzi labute a ryby, v tichu, v kľude. A to som stále v tom strede Petržalky...
Banskú Bystricu, cez takúto priamu spätosť s prírodou, počas bežného dňa, opísať nedokážem. Ani tie srnky, čo vídavam cestou do práce v Bratislave, v Banskej Bystrici cestou do práce neboli. Neviem si ani predstaviť, že by pri sásovskom Lidli, alebo pošte hniezdili labute, ani to, že by tam v strede Sásovej prežili, nech by tam aj hneď bolo malé jazero. Alebo, že by mamičky s deťmi mohli nakŕmiť nejaké voľne žijúce zviera, alebo, že by sa z vody pred činžiakom vyhadzovali ryby, alebo ste pri zmrzlinovom stánku počkali kým sa okolo preťapkajú kačice, aby ste ich nevyplašili. Prechádzka po sídlisku v Sásovej bola vždy viac sídlisková a tiež, a to je zvláštne, pokusy o skrášlenie prostredia v Sásovej boli akosi rýchlejšie zrovnané zo zemou. Možno je to tým, že ľudia vedia, že príroda je všade okolo a nie sú tak motivovaní súťažiť o najkrajšiu predzáhradku priamo pred svojim činžiakom, keď za rohom majú Národný park Nizke Tatry. Vedia, že stačí vyjsť povyše sásovských činžiakov a nájdu výkaly, nie od yorkshira, ale medveďa, môžu stretnúť diviaka a príroda je celkovo divšia a autentickejšia. A stačí nad tými činžiakmi v Sásovej zadriemať na lúke a prebudiť sa uprostred čriedy oviec a baranov. Ale počas toho bežného dňa, keď idete do práce, do školy ten kontakt s prírodou chýba. Teda mne chýbal...
Viete, že Honza Nedvěd chcel pôvodne napísať pesničku o Bratislave a jej krásach, ale keď vyliezol na kopec nad Banskou Bystricou, tak ostal taký uchvátený, že si to rozmyslel a napísal radšej ten krásny text k piesni Banská Bystrica? Úplne ho chápem. Mne sa stalo niečo podobné len naopak. To, krásne nad Banskou Bystricou som našla a dokázala vnímať aj v centre Bratislavy, keď som z toho kopca zliezla A ostala som rovnako uchvátená a začala vo svojom vnútri ospevovať, to čo som tu našla . Tak ma už prestaňte ľutovať, presviedčať, kde je to lepšie a kde horšie, hľadajte to pekné, tam kde práve ste a trebárs si zaspievajte so mnou.
