Rano som pocula ako sa spendlik zlomil pod mojim chodidlom. “ Do riti!” To vsetko len pretu blaznivu babu. Keby nebola vcera vecer pojedla ten cierny blen, nebola by moja izba plna spendlikov s cervenymi hlavickami a tarotovych kariet. Rysava hlava plna psychologie v noci bluznila. Chlapi! Pliaga ludstva ci nasa nutna potreba? Neviem odpovedat ani na jednu z tychto moznosti, ona ano.
Zena v modrom svetry znamej londynskej znacky s logom jelena malo svoju hlavu cele 3 roky plnu jeho, vcera tato hlava lezala na barovom pulte v studenej podzemnej krcme v sekcii pre nefajciarov. Niezeby nefajcila! Nenabralo sa tolko sil v jej utlom tele aby presla par krokov a dala si liek v podobe nikotynoveho dechtu na ubolene nervy. Zena, ktora mala seba v malicku a jeho mala v pazi stala teraz predomnou ako sikma veza v Pizze, bez slz, ci modrin, ci naznaku smutku. Ona jednoducho bola. Pozrela som sa blizsie a na ruke mala vytetovanu gitaru. Gibson. “ To co to mas za blbost? To kto ti robil, Majo?” Ticho. “ Halo, herecka, Hendrix is dead! Ci ty to mas nebodaj kvoli svojmu staremu? Kuceravy ta nato nahovoril, ze? Ja som vzdy vedela, ze ta studena mu prekaza vo vseobecnom rozhlade.” Ticho, isty cas som mala pocit, ze jej vedla v monobloku vyrezali hlasivky. Nic len skleneny pohlad na rozbity pohar, ktory mu hodila do hlavy. Nic sa mu nestalo, ma predsa hustu studenu. Im sa nikdy nic nestane a ak ano, tak len preto, ze miluju. Prave som pouzila skryty vyznam tychto viet… Ved ten Kristinin sa ako dokalicil! Ten by vam aj z iduceho auta skocil ci dal sa ne seminar, len aby sa k nemu vratila. No tomuto tichu som nevedela prist na koren. Leskle vlasy jej padali do jeho krvi, bordovej ako saty z poslednej jarnej kolekcie Caroliny Herrera a male usi boli sklopene. Bosorka. V duchu vyvolavala vsetkych demonov aby sa mu pomstili. Nie preto, ze urobil to a to, nie preto, ze bol s tym a s tou, nie preto, ze klamal, nie preto, ze je arogantny, egoisticky a pokrytecky, ale preto, ze ju mal! Mal ju celu a mal ju vzdy, mal ju hompalajucu sa na striebornom mesiaci, rysavu v smaragdovej trave, ukrytu vo vzduchotesnej ulyte pred disharmoniou spolocnosti. Mal ju a ona samu seba stratila. Vzala som tohto ducha buducnosti k nam domov, do teplej postele s ciernobielymi panoramami New Yorku na stene, aby si oddychla od samej seba. Caj z cierneho blenu pomaha. No nepomaha cierny blen, nie na doskriabanu dusu.
V noci som mala sen, spali sme v tarotovych kartach a vestili sme zo spendlikov kedy bude koniec sveta. Rano som kracala cez izbu plnu slz a smutku, ktory vcera vecer chybal na barovom pulte. Pomyslela som si: “ dusa si oddychla ” a na stole nasla zlty pergamen s nazvom Zima.
Staviam si slova,
Slova do pozora
Pozor na vyznam
Vyznam je v hmle.
Hmla len tak nezmizne.
Staviam si slova
Slova na smiech
Smiech meni sa v slzy
A slzy v snech.
Snech len tak nezmizne
P.S: Dakujem Ti.
Kamila
