Už dlhší čas uvažujem nad tým, že odídem do Prahy. Keďže si však spomeniem na to, ako by som sa musela sťahovať, baliť, vybaliť, zvykať si na Pražský národ a znovu si hľadať prácu (čo bude s mojou češtinou možno horšie, ako hľadať si ju v Holandsku) som si vymyslela náhradný plán. Ostanem v Bratislave ak ...
Istú dobu pracujem zo zahraničnými študentami a s niektorými mám priam nadštandardné vzťahy. Nemyslím tým nič osobné. Nechodím s nimi na kávu, po výletoch, ani oni nechodia ku mne domov na párty. Som však s nimi v dennodennom kontakte a po pol roku písania e - mailov a pol roku alebo 10 mesiacoch stáleho stretávania sa, si musíte chtiac či nechtiac vytvoriť s týmito ľuďmi nadštandardné vzťahy. Tak to aspoň u kancelárskych krýs s chrbtovou kosťou chodí!
Keďže však Slovensko funguje na politike, ktorá je niekde hlboko v nás zakorenená ešte asi z čias komunizmu, ak jej pôvod nesiaha ešte ďalej, namiesto toho, aby pripravila vhodné podmienky a nejaký čas do zahraničných študentov investovala (platí to tak aj u slovenských študentov), radšej sa im chce na kilometre vyhnúť. A tak som sa rozhodla, že to aspoň skúsim, lebo ja sa im chcem venovať.
Dostala som sa do bodu, že moje dobré vzťahy a využitie potenciálu Bratislavy prenesiem do svojej myšlienky. Podnikanie malo vlastne spĺňať jeden účel - prínos peňazí z niečoho, čo ma nesmierne baví a k čomu som si našla cestu a zabezpečenie vlastného domova pre tých, ktorí ten svoj opustili a odišli na Slovensko. V tom som však narazila na závažný problém - ako začať podnikať, keď vás tento štát vôbec nepodporí ? K tomuto zisteniu som prišla po tom, čo som si preštudovala legislatívu, vďaka ktorej ma prešla aj chuť do jedla, nie to do podnikania.
Na internete sa nachádza niekoľko stránok. Sú to napríklad nadácie, čo vám dajú "zadarmo" peniaze. Potom zistíte, že vlastne vy im spätne darujete vaše. V bankách vám rozprávajú o rôznych pôžičkách, úveroch. No po tom, ako si to zrátate zisťujete, že sa s úrokom budete po tomto kroku priateliť ešte veľmi dlho. Alebo grant z Európskej Únie, ktorý dostanete bez problémov len vtedy, keď budete tri mesiace nezamestnaná. To, že vás medzitým vyhodia z bytu, kde žijete, že budete hladná a smädná, a že vám vypnú telefón, nikoho nezaujíma. Alebo sú tam aj také, ktoré majú pomôcť začínajúcim podnikateľom so základnými vecami. A aj keď sa vás svojimi bublinkami nad všetkým, čo vám je nejasné, snažia priniesť prehľad do toho, čo by ste mali urobiť, nemýľte sa. Je to omyl. Zahrnú vás toľkými papiermi a podkladmi, ktoré si musíte naštudovať, že aj ja, ako školený administratívny pracovník mám problém zorganizovať sa. Potom nastane nejaká obhliadka priestorov, kde síce stretnete milého človeka, no smutné je, že vám je to až podozrivé. A keď prídete na to, že sa nemáte čoho obávať a poviete mu vetu: „V poriadku, dosť bolo nepresných odhadov, poďme na reálne čísla." , dozviete sa len jedno číslo. Dotyčná osoba vám podá ruku, a keď je na odchode, tak vám zakričí: „Hoďte si to do svojej kalkulačky a dajte mi vedieť."
A vy kalkulujete, rátate, premýšľate. A zisťujete, že na tieto rozhodnutia, ktoré musíte podstúpiť, nie je žiadna pomocná bublinka. A že ak vás neženie vlastná ctižiadostivosť, tak vám ten vietor z plachty zoberie prvý človek, ktorého na ceste za podnikaním na Slovensku stretnete.
Zároveň ma to ale privádza k odpovedi na otázku, ktorú som si už pár krát položila a nevedela som si na ňu odpovedať a síce prečo tí slovenskí "malopodnikatelia" sú len takí unavení ...
