Na Oravu som sa dostala prvý krát minulý rok počas leta na jeden víkend, ktorý som si interne nazvala očistnou kúrou duše. Tento rok som pricestovala rovno z Krakowa a verte tomu či nie – cesta z ktorejkoľvek svetovej strany je smerom na Oravu zaťažkávajúcou skúškou. Na konci však príde očakávané zadosťučinenie.
Pri opisoch tejto dokonalej krajiny sa preto vopred ospravedlňujem za vyššie použité klišé a podobné reálie. Asi je to naozaj tak, že sa keď sa obyčajný človek vyskytne na mieste, kde zastal čas, ale ľudia stále starnú. Kde sa prechádzate po poli a na tráve ešte stále vidíte ľudský pot – asi vás tieto klišé neobídu. A ja sa im popravde ani nemienim vyhnúť.
Zvláštnosťou je, že sa na Oravu dostanem vždy v čase svojej krízy. Viete – to obdobie, ktoré raz za čas na nás doľahne. Ste tak na vlastnej hranici a na hranici vlastnej krajiny. Táto časť Zeme vám nastaví zrkadlo a len boh vie či je to tým čistým vzduchom a či priezračnou a pekelne studenou vodou, no vidíte veci jasnejšie. Je takou tou pomyselnou žiarovkou, ktorú si predstavujeme nad ľudskou hlavou v prípade náhleho osvietenia.
Prebývam tam vždy u jedného z mojich najbližších priateľov a jeho rodiny. Keďže nežijem vo svojom rodnom meste už niekoľko rokov, o to viac som si vždy uvedomovala príchodom na Stredné Slovensko, že toto je môj domov. Keď som však po niekoľkých hodinách žila na jednom mieste s touto rodinou, cítila som sa ako doma. A to nie je tým, že by sa vám niekto prehnane pchal, povedzme do priazne. Práve naopak. Tak, ako to vie len vaša mama, otec či iný rodinný príslušník, ktorý vám vždy dá najavo, čo si myslí o vašom účese, oblečení a podobne. Bez pretvárky a poriadne na tvrdo. Nikto sa pred vami nehrá na slušného, čo potvrdzuje aj moja príhoda z autobusu. Totižto keď nastúpite na autobus do dedín, ktoré sú Bohu za chrbtom, každý vie či ste alebo nie ste domáca. Napriek presným inštrukciám môjho kamaráta - „... vystúp na prvej zastávke v Oravskej polhore ...“ – a môjmu presnému opisu autobusárovi, dostalo sa mi nevídaného privítania.
Ako som stála na schodíku autobusu, opakovala sto krát zopakované inštrukcie, autobusár na mňa prehovoril: „Ja viem, že nie ste odtiaľto !“ (Ani vak, športové oblečenie a hranie sa, že máte goralský prízvuk vám nepomôže). A potom dodal : „Chlapi no tak sa nesmejte, ona nie je odtiaľto !“
Na to sme spustili krátky rozhovor o tom, z kade som. Som však rada, že vodič bol natoľko ohľaduplný, že sa so mnou rozprával v jazyku, ktorému som rozumela. Minulý rok mi pomáhal starší pán, ktorý mi v goralskom nárečí opakoval otázku, prečo mu nerozumiem. Ešteže máme prsty, čo vedia ukázať správny smer. Tohto roku sa šofér autobusu pýtal z kade pochádzam. Povedala som, že z ďaleka. Na to som však dostala ďalšie schladenie – „Ďalej, ako z Oravy byť nemôžete !“
A o tom hovorím – nepoznám zeme, kde by ste sa si tak veľmi uvedomovali, kto ste. Z kade pochádzate. Akou rečou hovoríte. Na nič sa tam nemôžete hrať. S pochopením by ste sa nestretli. Vidíte tak potom veci jasnejšie a i tento rok sa pre mňa tento výlet stal odchodom za niečím viac, ako za oddychom. Ale i odchodom za priateľmi, rodinou a výletom na miesto, kde som si znovu uvedomila to, na čo občas zabúdame. Že pánu Bohu za chrbtom sa nachádza už len raj.
