V Japonsku je hlavou rodiny chlap, čo povie to je sväté a manželka by mala byť ticho. O manžela sa musela príkladne starať. Ráno vstávala skôr ako on a chystala mu raňajky. Každý deň musela pre neho variť dvojaké jedlo - iné na obed a iné na večeru, lebo by nezjedol to isté dvakrát. Okrem toho mu ešte musela každý deň vydrhnúť vaňu, aby ju mal pripravenú na večerný kúpeľ. Keďže si žena nesmie ísť ľahnúť skôr ako muž, musela vždy čakať na jeho príchod, niekedy aj do neskorých nočných hodín. Niekedy na neho čakala aj do jednej v noci, podľa chutí mu pripravila večeru či vaňu a až potom sa ho mohla opýtať, či si smie ísť ľahnúť. A popri tom ešte aj chodila do práce. Milý na ňu nebol ani jej japonský adoptívny otec. Ten ju vždy, keď prišla zo Slovenska, chytal za boky či nepribrala a ukazoval na vyrážku na čele. Takéto vtipkovanie na ženský účet je vraj v Japonsku bežné. Žena si samozrejme nemôže dovoliť muža kritizovať. Ešte smutnejší je však fakt, že napriek takej obetavosti sa od manžela dočkala len zrady. Postupne mu začínala prichádzať na nevery. A keď sa minulý rok Denisa so synom vybrali na dovolenku na Slovensko, manžel jej napísal, aby sa už nevracali. Dnes žije teda Denisa so synom tu a aj keď sú tisíce kilometrov ďaleko od Japonska, manžel ju stále drží v šachu. Nedovolí jej vycestovať, nájsť si nového partnera a vyhrážal sa jej, že ak ho neposlúchne, zoberie jej syna.
Tento príbeh ma donútil k zamysleniu. Ako je možné, že sa moderná mladá žena nechá kvôli láske zotročiť? Iste, každá z nás sa dokáže zamilovať po uši, ale každá z nás by aj mala mať hranicu sebaúcty, ktorú by nemala prekračovať. Ona kvôli mužovi obetovala všetko. Opustila rodnú krajinu, rodinu, doslova sa stala Japonkou. A čo obetoval on? V čom sa jej prispôsobil? V ničom. Ona sa o neho starala ako o cisára a on sa jej odvďačil tým, že si našiel milenky a neskôr ju úplne odvrhol.
Tento a podobné príbehy by mali byť pre nás ostatné varovaním. My ženy mame totiž pocit, že kvôli milovanému mužovi musíme obetovať všetko. Vo všetkom sa mu podriadime, rezignujeme na svoj život, záľuby, plány. Doslova sa rozplynieme v tom druhom a myslíme si, že to tak má byť. Veľakrát je však snaha len na našej strane a keď sa mužovi omrzíme, nájde si za nás jednoducho náhradu. Prečo nedokážeme zostať aj vo vzťahu samy sebou? Čo je to v nás, že zostávame s mužom aj vtedy, keď si z nás urobí slúžku, či nás dokonca fyzicky týra? Prečo máme tak málo sebaúcty a od takéhoto muža neodídeme?
Úprimne sa pani Denise Oginovej divím, že sa dokázala dobrovoľne zmieriť s takým ponižujúcim postavením. Ja by som to pre žiadneho muža neurobila, nedokázala by som takto žiť.
