Pochádzam z Dubnice nad Váhom, kde aj žijem. Zaujíma ma umenie, hlavne literatúra. Rada čítam, ale ešte radšej sa venujem vlastnej tvorbe - píšem poviedky, blog ale aj básne. Okrem toho sa venujem histórii, hudbe a čítam literatúru pre rozvoj osobnosti. Zaujímajú ma problémy druhých ľudí a vždy rada pomôžem, ak je to v mojich silách. Ak som vás zaujala, nebojte sa a kľudne mi napíšte. Rada odpíšem a zoznámim sa s niekým novým a milým:-) Zoznam autorových rubrík: 1, Súkromné, Nezaradené
Tento rok sa konal už tretí ročník čoraz populárnejšej literárnej súťaže pre amatérskych autorov Literárny Boom, ktorú organizuje náš malý literárny klub Galaxia v spolupráci s mestskou knižnicou a mestom Dubnica nad Váhom. Súťaž zažila vo štvrtok, 4. decembra, svoje pomyslené vyvrcholenie slávnostným odovzdávaním cien oceneným autorom. Už tradične sa konala v priestoroch mestskej knižnice v Dubnici nad Váhom.
Vo štvrtok 27.11. 2014 zavítala do Mestskej knižnice v Dubnici nad Váhom známa slovenská spisovateľka, nositeľka prestížnej ceny Anasoft litera a držiteľka ocenenia za najlepšiu knihu roku 2010, Monika Kompaníková. Nápad zavolať na diskusiu práve túto autorku skrsol v hlavách nás, členov dubnického literárneho klubu Galaxia, už na jar tohto roku, no až teraz nastalo priaznivé obdobie na jeho realizáciu. Všetkých nás potešilo, že k nám zavítala práve táto autorka.
Minulú nedeľu sa konal už v poradí 4. ročník literárnej akcie s názvom Literárny večer na Grotte, ktorý sa už tradične uskutočnil v mestskom parku v Dubnici nad Váhom. Program, ktorého ústrednou témou boli predčasne zosnulí velikáni literárneho sveta, zostavil a uvádzal môj kolega z dubnického literárneho klubu Galaxia, Samuel Valuch. Na akcii zazneli diela Federica Garcia Lorcu, Jiřího Wolkera, Franza Kafku, Alana Edgara Poa a Slováka, Jozefa Urbana. Mojou úlohou bolo zarecitovať tieto krásne diela pútavo a s citom a sprostredkovať ich tak súčasnému divákovi.
Dňa 22.5.2014 sme my, členovia literárneho klubu Galaxia v Dubnici nad Váhom, usporiadali historicky prvú čítačku svojich prác, ktoré sme predstavili verejnosti. Bohužiaľ, bolo pre nás ťažké konkurovať peknému počasiu, televízii či obľúbeným pohostinstvám. Z tohto dôvodu nebola účasť na akcii veľká. Preto si veľmi vážime tých, ktorí prišli.
Dubnický literárny klub Galaxia Vás pozýva na čítanie z tvorby členov klubu. Príďte si vypočuť, ako sa píše v našom meste! 22. mája 2014 o 17.00 v Mestskej knižnici v Dubnici nad Váhom. Vstup zdarma
Tento článok sa opäť týka alternatívneho prístupu k liečeniu chorôb. Keďže mám sama kladnú osobnú skúsenosť s alternatívnou medicínou, naštartovalo to môj záujem o túto oblasť. Nesnažím sa nikoho presvedčiť, že alternatívna medicína vylieči všetko. Chcem len upozorniť na niektoré zaujímavé prístupy k liečbe, ktoré mne samej pomohli a tak to chcem poslať ďalej. Dúfam, niektorých z vás možno tento článok inšpiruje, aby ste vyskúšali niečo nové, čo vám prinesie radosť aj úžitok. Teraz sa chcem venovať farbám a ich využití pri liečení. Farby majú rôzne vlastnosti, môžu byť napríklad teplé alebo studené. Podľa teórie o liečení farbami vysiela každá choroba svoju farebnú vibráciu. Ak sa do postihnutej časti pridá vhodná farba, môže zlepšiť zdravotný stav. Samozrejme, samotné liečenie farbami nestačí, treba zmeniť celkovo životný štýl a postoje, ale o tom teraz nebudem písať. Farby môžu pomáhať rôznymi spôsobmi: vizualizáciou, nosením farebných odevov, konzumáciou farebných jedál, dekoráciami v byte, farbami v prírode, farebnými kryštálmi, esenciálnymi olejmi...
V dnešnom blogu sa chcem zamerať na negatívne emócie a zdravotné problémy, ktoré môžu spôsobiť. Každá negatívna emócia má svoj „rukopis" a môže vyvolať špecifické ochorenia. Poďme si predstaviť tie najbežnejšie.
Predstavujem Vám svoju poviedku Agónia, ktorá získala čestné uznanie v literárnej súťaži Mladá slovenská poviedka 2013, ktorú oraganizovalo Oravské kultúrne stredisko . Dúfam, že sa Vám bude páčiť:)
V dnešnom blogu by som sa chcela venovať téme psychosomatických chorôb. Táto téma sa ma osobne dotýka a preto by som chcela o nej niečo povedať. Pojem psychosomatika označuje choroby, pri ktorých vzniku zohrávajú rozhodujúcu úlohu emócie. Sú to negatívne emócie ako frustrácia, zlosť, napätie, depresia, hanba, pocity menejcennosti...Až v posledných rokoch začína západná medicína odhaľovať väzby medzi telom a dušou a ich vzájomným pôsobením.
Zaujala ma správa, že martinskí dobrovoľní hasiči budú zadarmo a vo svojom voľnom čase hliadkovať na úseku cesty pod Strečnom. V dnešnej dobe nevídaná vec. Partia hasičov si povedala, že zadarmo urobia niečo užitočné pre druhých. Obdivuhodné. Chvályhodné. Tlieskam im a dávam klobúk dole.
„To je smutné," pomyslela som si po prečítaní recenzie na dokument Absolventi (Sloboda nie je zadarmo). O umenie nie je záujem. A keď sa predsa nájde hŕstka idealistov, ktorí ho v dnešnej dobe vyštudujú, po skončení štúdia zistia, že sa ním neuživia. Iste, umelci vo všeobecnosti nikdy neprekypovali bohatstvom. Už len vžitá predstava chudobného básnika či maliara z minulých storočí tlačiaceho sa v prehnitom podnájme, to potvrdzuje. Lenže nežijeme v 18. či 19. storočí. Každému národu by malo záležať na svojbytnosti a jedinečnosti svojho umenia., pretože aj to ho reprezentuje a definuje v zahraničí.
Tento blog som sa rozhodla napísať ako reakciu na diskusiu, ktorá sa rozpútala po predchádzajúcom blogu- Diktatúra Vatikánu. V ňom som chcela vyjadriť svoj postoj k cirkvi v súvislosti s aktuálnou kauzou "Bezák". Príbeh o "mojej viere", ktorý sa tam tiež nachádza nebol ústrednou témou, ale len doplnkom. Preto ma veľmi prekvapilo, že niektorí ľudia na základe tých pár viet, hodnotili mňa a môj postoj k viere. V skutočnosti to bol len veľmi skrátený a zjednodušený popis, ktorý som nerozvinula natoľko, aby si z toho mohol ktokoľvek vyvodiť objektívny záver. Aj tak ďakujem za všetky ohlasy, či už kladné alebo záporné. Názor niektorých diskutérov ma príjemne prekvapil.
Veriaci na našom ľúbeznom Slovensku sú bezpochyby šokovaní. Dôvodom je rozhorčenie z nepochopiteľného odvolania trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka. My ateisti (medzi ktorých rátam aj seba) síce môžeme aj naďalej kľudne spávať (ak mám to tropické noci dovolia), ale predsa mi nedá sa k tomu nevyjadriť. Veď koniec koncov, veriaci či ateista, všetci prispievame na chod cirkvi. A už len z tohto dôvodu máme právo vedieť, prečo sa Vatikán takto rozhodol.
Neverila som vlastným očiam. V malej dedinke na Považí, na letisku v Slávnici, sa točil film. A nie hocijaký. Režisér Juraj Nvota tam nakrúcal exteriéry svojho nového filmu „Eštébák". Keďže žijem v tejto oblasti a Slávnica je od nás čoby kameňom dohodil, prirodzene to vzbudilo moju zvedavosť. A z nej vyplynula aj zásadná otázka: Čo je také zaujímavé na tomto letisku, že sem prišiel točiť „veľký“ režisér z Bratislavy? To nemal nič bližšie?
Život v modernom, pretechnizovanom svete nám nedáva veľa možností na zamyslenie. A predsa, občas by sme to mali urobiť. Náš svet, to nie sú iba paneláky, diaľnice či hypermarkety. Sú to aj stromy, zeleň či kopce posiate lesmi niekde v diaľke za mestom. Moje mesto, Dubnica nad Váhom, je doslova "obkľúčené" horami, ktorých panoráma mu dodáva osobitý ráz. Rada sa pozerám z okna na ich vrcholky klesajúce do údolia a meniace farbu so striedaním ročných období. Ak chce ísť u nás človek do prírody, nemusí za ňou jazdiť tri hodiny autom, ako vo veľkých mestách. Stačí ísť skoro všade peši bez toho, že by to človeka unavovalo. A navyše, okrem rekreačnej funkcie plní u nás ešte jednu funkciu - je to prirodzený "vetrolam". Ak je u nás "silný" vietor, to je taký, ktorý poláme pár konárov v parku, v Trenčíne a Bratislave strháva strechy. U nás sa dávno nič také nestalo.
Priznám sa, že som doteraz nepatrila k fanúšikom reality show Farma. Minulú sériu som nepozerala vôbec, no o dianí som mala prehľad vďaka okoliu, ktoré ma o všetkom nezištne informovalo. Túto sériu som tiež nemala v pláne pozerať, no ochotné okolie ma opäť nenechalo na holičkách. Pokušeniu "kuknúť" sa som odolala najprv vtedy, keď som sa dopočula o "exotovi" Romanovi,potom o excentrickej Jane Frčkovej a nezlomila ma ani aférka Nikoly s Adamom. No každý má slabé miesto. Keď som sa dopočula o "rebelantoch" Eve a Rolandovi, už som nedokázala udržať zvedavosť a lačne som si o 20. hodine naladila Markízu. A to, čo som videla, mi vyrazilo dych. Moja predstava o pohodových ľuďoch, ktorí síce prišli zabojovať o peniaze, no hlavne zažiť niečo nové a zabaviť sa, sa v okamihu rozplynula.
Dnes sú to presne dva týždne, čo Milan Dzivý chladnkrvne zastrelil svoju manželku Zuzanu. Stalo sa to v skorých ranných hodinách, keď s kamarátkou venčila svojho psa. Keby bola tušila, že ju čoskoro zastrelí, určite by von nevyšla. Brutálna vražda samozrejme (a našťastie) rozvírila hladinu verejnej kritiky nášho systému. Je zarážajúce a smutné zároveň, že zúfalá žena prosila o pomoc tri roky, ale nedočkala sa jej. Práve naopak, séria nešťastných rozhodnutí spôsobila, že všetko vyústilo do tragického konca. Pritom všetko mohlo skončiť inak.
V jednom nemenovanom časopise ma zaujal článok s názvom Slovenská Japonka. Po jeho prečítaní som žasla. Nad tým, ako sa pekná slovenská žena nechala kvôli láske doslova zotročiť. Denisa Oginová prišla do krajiny vychádzajúceho slnka za účelom zárobku. Neskôr spoznala svojho budúceho manžela, Japonca Šigeho, vydala sa za neho a porodila syna. Japonci mi vždy pripadali veľmi slušní, úslužní a pokorní. Aký bol môj šok, keď som sa dočítala, že jej muž bol veľmi dominantný.
Keď začala "Adela šou", tvorcovia hlásali, že to má byť "slovenský Ján Kraus v sukni". Úroveň mala "zabezpečiť" Adelina "intelektuálna povesť". Nestalo sa! Po vzhliadnutí pár častí mám skôr pocit, že je to len navoňaná, pretekajúca žumpa, do ktorej si pozvala ako glosátorov hlavne svojich kamarátov. Veď smrad cez obrazovku nie je cítiť...
Po prijatí vlasteneckého zákona sa na Slovensku rozliala nesúhlasná vlna cunami. Deti sa vyhrážajú protestami, novinári chŕlia toľko síry, že to hádam aj zvýši emisie, Janko a Rafael majú pocit "dobre odvedenej práce" a nad Tatrou sa aj tak neblýska. Tak načo to všetko?
