Určite každý zažil, prežíva alebo zažije pocit zaľúbenia... Povestné motýliky sú spomínané v každom dievčenskom románe. Zatiaľ som však natrafila iba na minimum kníh, v ktorých by bol opísaný pocit bolesti pri neopätovanej láske. Pocit, ktorý je svojim spôsobom tak krásny...možno som podľa niekoho morbídna, ale podľa mňa sú bolesť a smútok úžasné pocity, ktoré sú súčasťou nášho života... a to nie som EMO....
Stotožňujem sa s výrokom, ktorý vyslovil Voltaire „Nebyť milovaný, to je smola, ale nemilovať, to je nešťastie.“. Čiže milovať je šťastie, aj keď cit nie je opätovaný. Hlavne sebe dokazujem, že ešte dokážem milovať a odovzdať svoj osud do iných rúk, odovzdať sa osudu.
Paradoxne sa v takom prípade človek určitým spôsobom teší, že miluje (ako spomínam neopätovane), lebo si myslel, že to už nevie. Uzavretosť, strach a predsudky miznú a nahradia ich otvorenosť, tajomnosť, dôvera a naivita.
Zamilovanosť môže zostávať tajomná a skrytá, odhalí ju vo vás len skutočný priateľ, alebo ju na vás vidí proste každý....Nepríčetný úsmev a hlava v oblakoch sú prvými príznakmi.
A teraz otázka.... Držať ten pocit v sebe a čakať, alebo vyjsť s pravdou na svetlo? Odpoveď nie je jednoznačná.... Ešte so stredoveku nám zostali určité maniere, pri ktorých dievča nedokáže povedať čo cíti a čaká na povestné „zbalenie“ svojim princom... Ťažko povedať, či je tento postoj správny, či čakať a či nie... Žiť v nevedomosti....v nádeji, ktorá je zbytočná a premrhať tým kopu času v živote? No neviem... v tomto som si nikdy nebola istá...
