
Človek sa sťahuje z miesta, kde vyrastal nerád. Teda aspoň u mňa to tak bolo. Zanechala som za sebou obľúbené miesta, no najmä priateľov. Môžem povedať, že jediným potešením boli pre mňa zvieratá, najmä Alan. Vždy som túžila po veľkom psovi a to sa dalo len na dedine, resp. v rodinnom dome.
Lenže aj keď je pes najlepší priateľ človeka, človek potrebuje občas aj iného človeka.... a to tu bol problém. V podstate som tu nikoho nepoznala, len spolužiačku a jednu kamarátku z detstva. Lenže tie sa so mnou veľmi nebavili...a ja som sa nechcela vtierať. A tak som naďalej bola sama.
Po čase som pomocou internetu utužila svoj vzťah s jediným kamarátom, ktorý mi zostal. (Rozmýšlam, aké to boli "kamarátsva" keď po tom, ako som sa odsťahovala sa
mi nikto ani neozval? Iba on...) Stal sa mojím najlepším priateľom, dôveríkom, bratom, poradcom proste všetkým a ja som mu za to vďačná. Postavil ma na nohy,keď som padala
ku dnu a to si obrovsky vážim.
Po dvoch rokoch vysedávania doma som sa viac spriatelila s ďalším skvelým človekom.
Vďaka nemu som už nesedela sama doma, ale občas aj zašla von sa prejsť. :)
Za posledný rok, som spoznala viac ľudí ako za prvé tri. Síce s nimi nechodím von, ale keď sa mi niekto len pozdraví, tak ma to poteší.
Takže môžem skonštatovať, že dedina mi viac dala, ako zobrala. Aj keď som stratila
veľké množstvo "kamarátov", našla som pár skutočných priateľov, na ktorých sa môžem
obrátiť s hocičím (aspoň dúfam). Občas sú dni keď by som sa najradšej presťahovala späť, ale potom si uvedomím, že tu som našla skutočný domov a skutočných priateľov.