Tento denník, ktorý patrí k najtrvácnejším dokumentom 20. storočia sa prvého vydania dočkal v roku 1947. A dovoľujem si tvrdiť, že odvtedy ho milujú a obdivujú milióny čitateľov po celom svete. Autorkou knihy, ktorá bola preložená do vyše 55 jazykov je len 13 ročné dievča, ktoré pomocou svojich poznatkov, postrehov a pocitov opisuje ťažké časy 2. svetovej vojny. Pre Židov to bolo obdobie plné ponižovania a utrpenia, ktoré práve táto kniha zobrazuje. Anna za svoj krátky život prežila veľa hrozných vecí, a aj napriek tomu verila, že nastanú lepšie časy. My sa vzdávame pri tých najmenších prekážkach v našich životoch, a všetky svoje ciele hádžeme za hlavu. V knihe často dominuje Annin strach. Strach, ktorý sa jej zmocňoval čoraz častejšie. Ale ona ho prekonala, a práve tým si získala môj obdiv, a predpokladám aj obdiv ostatných čitateľov.
Narodila sa v rodine zámožného frankfurtského obchodníka, v roku 1929. Otto Frank a jeho žena Edith v roku 1933 po zverejnení rasových zákonov pochopili, že Nemecko už pre nich nie je bezpečné. Presťahovali firmu a rodinu do Amsterdamu. Do roku 1940, keď Holandsko obsadil Hitler, bolo všetko v poriadku: Anna chodila do školy a patrila k najlepším. Avšak aj v Holandsku Frankovcov zastihli rasové zákony. Nasledovali dva roky v úkryte a zrada. Ktosi zavolal na gestapo a obyvatelia zadného traktu dielne putovali do koncentráku. Písal sa 2. september 1944, keď gestapáci prehadzovali úkryt, spadli na zem stránky, popísané Annou. Ženy, ktoré Frankovcom nosili jedlo a noviny, ich neskôr ukryli, lebo vedeli, že Anna na nich lipne.
Anna prežila posledné mesiace svojho života so sestrou Margot. Najprv boli v Osvienčime, potom v Bergen - Belsene. Tam obe ochoreli na týfus. „Anna prišla k plotu. Už to nebola Anna, len jej tieň, zlomené dievča. Zrazu sa rozplakala: Už nemám svojich rodičov. Myslím, že keby vedela, že jej otec žije, vydržala by...“ opísala posledné dni Anninho života jej spoluväzenkyňa Hannah Goslarová. Anna to však nevedela a niekedy v apríli 1945, pár dní pred oslobodením tábora zomrela, rovnako aj Margot. Z ľudí, ktorí obývali skrýšu v Amsterdame, prežil jediný - Annin otec. Keď Otto Frank dostal denník svojej dcéry, priatelia ho presvedčili, aby ho vydal. Bol to bestseller a Frankovi umožnil založiť nadáciu na pomoc kresťanom, ktorí počas holokaustu stáli pri Židoch. Až do svojej smrti v roku 1980 nechcel vedieť, kto ich zradil. Neskoršie výskumy ukázali, že to mohol byť jeho obchodný spoločník a neskôr presvedčený nacista alebo upratovačka vo Frankovej dielni.
Anna Franková mala 13 rokov, keď jej rodičia darovali denník. „Dúfam, že mi budeš oporou,“ napísala na prvú stranu zošita. Bola vo veku, keď sa dievčatá červenajú pre odvážne myšlienky, hanbia sa všetko povedať mame či najlepšej kamarátke, a tak si radšej zmätok okolo seba zapisujú. Po rokoch, keď sú dospelé ženy, si denník občas otvoria a zasmejú sa na ňom. Anna Franková nikdy nedospela. Narodila sa totiž v čase, keď šialený netalentovaný maliar z Rakúska začal rozdeľovať ľudí na nadľudí a podľudí. Jej denník dodnes číta celý svet, jeho chaotické vety ľudia dočítajú len so sebazaprením. Dokonca aj tí, čo ho obdivujú. „Denník Anny Frankovej dokázal viac ako Norimberský proces.“ povedal o Anniných zápiskoch lovec nacistov Simon Wiesenthal. Taliansky spisovateľ Primo Levi zase napísal, že Anna Franková pomohla ľuďom prekonávať bolesť z holokaustu.
Dva týždne po tom, čo Anna dostala denník, jej rodičia oznámili, že nepôjdu do tábora ako ostatní Židia z Amsterdamu. Povedali jej, že ona, jej sestra Margot, zubár Dussel a rodina van Daanovcov sa spolu s nimi schovajú do tajného bytu za dielňou jej otca. Annin otec nechcel, aby jeho rodina žila v strachu a najmä nechcel, aby mala strach Anna a preto problémy istým spôsobom zľahčoval. Anne vravel, aby žila bezstarostne, že on sa o všetko postará. Podľa mňa si práve preto Anna k nemu vybudovala taký silný citový vzťah, založený na dôvere. (1) Bolo tam šesť izieb. Kým prišli robotníci, muselo osem ľudí zvládnuť hygienu, raňajky a potom byť až do obeda ticho, trochu sa natiahnuť počas obednej prestávky a až do večera byť opäť ticho. Anna nový domov brala ako veľkú skúšku, ktorú musí zvládnuť hlavne ona. Keď bývala u seba doma, bola hyperaktívna, neposedná a mohla vyjsť kedy chcela von. Teraz sa všetko zmenilo k horšiemu. Rodina bola ukrytá v zadnom dome, museli byť ticho, nesmeli vychádzať von. Cítili sa ako zver, ktorá sa skrýva pred predátorom, no vedeli, že to môže byť aj horšie. Anna si už odvykla od pohodlia, zvykla si na nedostatok šatstva a na každý deň strávený v tom istom dome. Veľa informácií o Židoch, vojne a svete počúvala spolu s rodinou z Oranžského rádia. Prežívala za svoju rodinu, bola veľmi vnímavá a podrobne opisovala každú neľudskosť páchanú na Židoch. Anna vnímala stále nové správy o vojne, ktoré sa každým dňom zhoršovali a pre Židov znamenali vyhubenie. Nestrácala však nádej a silu, ďakovala za to, že môže žiť s rodinou viac-menej v pokoji, ktorý by si veľa Židov prialo. Ich ochota pomôcť iným sa prejavila, keď prijali do svojho úkrytu Žida- zubára Dussela. Čas v úkryte plynul pomaly, voľný čas si krátili hrami, čítaním kníh a spaním. Bolo to pre nich utrpenie, na ktoré si postupom času zvykli. Situácia v Amsterdame sa zhoršila, vzdušné sily začali bombardovať mesto. (2)
Anna upadala do melanchólie, k čomu jej dopomáhal aj jej pubertálny vek. V tom období sa dosť hádala s rodinou a potrebovala priateľov. Kládla si rôzne otázky a rozmýšľala nad tým, prečo musia bývať v skrýši a kedy prídu vysloboditelia. Jej melanchólia sa premenila aj na výčitky. Vyčítala si, že nezobrala do úkrytu svoje priateľky a iných známych ľudí a vedela, že teraz je na pomoc neskoro. Anna teraz viac ľutovala Židov, ale aj ľud postihnutý vojnou a čoraz častejšie písala o svojich pocitoch z vojny. Pozorne počúvala, keď sa rodičia alebo dospelí rozprávali a plakala, modlila sa a ďakovala Bohu, že oni nedopadli ako iní.
Annin výkrik duše - 11.apríla 1944 sa otvorene vyjadrila o Židoch. K týmto úvahám ju viedol pocit samoty, úzkosti a ustavičného strachu. Jasne tu dáva najavo, že ľudstvo je pomýlené a tí, ktorí za všetkým stoja nevážia si ani seba a ani iných, chcú len moc, bohatstvo a utrpenie. Čo bolo horšie, Zelená polícia začala zatvárať do väzenia dodávateľov potravín. To znamenalo pre ukrytých Židov, hlad, šetrenie, nervozitu a dlhé čakania. Anniným pozitívom bolo, že sa dokázala aj nad takýmito vecami povzniesť, upokojiť sa a žiť vo svojom „dievčenskom svete“. Dopomáhala jej aj rozkvitajúca láska k Petrovi- synovi manželov van Daanovcov.
22.mája 1944 sa Anna hlboko zamýšľa nad politikou, vojnou, Židmi a kresťanmi. Veľa veciam rozumela, no nedokázala pochopiť, ako si môžu ľudia navzájom ubližovať. Nevidela rozdiel medzi Židmi a kresťanmi, medzi Nemcami a Holanďanmi dovtedy, kým sa nezačala vojna. Čo ju však viac zarmútilo, že niektorí holandskí občania pomáhali Nemcom a udávali Židov. (3)
Všetko, čo cítila, si zapisovala. Literárni kritici hovoria, že písala nezvyčajne zrelo. "Chcem, aby ma ľudia potrebovali, aj tí, čo ma nepoznajú. Chcem žiť aj po smrti." napísala si do denníka svoju túžbu. O Anne Frankovej napísali divadelnú hru, natočili niekoľko filmov a na univerzitách majú špeciálne kurzy pre učiteľov, ktorí sa cez jej denník učia, ako učiť o holokauste. V Nemecku sa dokonca vytvoril kult Anny Frankovej. Sociológovia hovoria, že vznikol fenomén "svetskej svätice", ktorý pripomína uctievanie sv. Terezy alebo sv. Bernadetty. Vznikol aj opačný extrém: spochybňovanie autenticity denníkov, hoci literárny výskum ich označil za pravé. Podobne ako spochybňovanie existencie plynových komôr.
Anna na konci svojho denníka opisovala svoje city k Petrovi a k svojej rodine. Veľmi sa túžila dostať na slobodu, byť Holanďankou, stať sa novinárkou, alebo spisovateľkou. Tento sen sa jej nesplnil. 4.augusta 1944 si po nich prišlo SS. Z ôsmich obyvateľov sa zachránil len Otto Frank – otec Anny Frankovej. Ten splnil túžbu svojej dcéry a vydal tento denník ako posolstvo ľudstvu. Anna Franková svoj boj neprehrala, aj keď zomrela, zvíťazila. Zvíťazila nad strachom, nad sebou samou, stala sa iným človekom. Pochopila v týchto neľudských podmienkach veľa vecí. Annin denník by mal slúžiť mládeži, ako poučenie a ukázanie toho, čo všetko máme a ako si žijeme.
Otázky:
1.Ako prezentoval otec pred Annou potrebu ukryť sa? (1)
2.Čo pre ňu znamenalo bývať v skrýši?
3.Uvedomovala si vážnosť vojny? (2)
4. Aké pocity si zapisovala do denníka? (3)
Použitá literatúra:
Franková Anna, Denník Anny Frankovej, Ikar a.s. Bratislava, 1996-2006
Nadácia Anny Frankovej, Odkaz dejín dnešku
Odkaz dejín dnešku- príručka pre sprievodcov výstavy
Internet: http://sk.wikipedia.org/wiki/Anna_Franková , 13.12.2008
Úryvok 1 :
„Keď sme sa boli pred niekoľkými dňami prejsť, otecko začal hovoriť o tom, že by sme sa mali niekam ukryť. Rozprával, že bude pre nás veľmi ťažké žiť v úplnej odrezanosti od sveta. Spýtala som sa ho, prečo o tom hovorí. „Nuž, Anna,“ odvetil, „veď vieš, že už vyše roka sťahujeme oblečenie, potraviny a nábytok k priateľom. Nechceme, aby sa náš majetok dostal do rúk Nemcom, no ešte menej by sme sa im do rúk chceli dostať my sami. Radšej odídeme skôr, ako si po nás prídu.“ „Ale kam, otecko?“, „Nemusíš sa znepokojovať, to zariadime my. Pokým sa dá, užívaj si bezstarostný život.“
Úryvok 2 :
„Tí, čo sa ukrývajú, zažívajú zvláštne veci! Nemáme vaňu, preto sa kúpeme v kadi na pranie a len v kancelárii tečie teplá voda. No viem, že sa máme oveľa lepšie ako iní Židia, ktorých odvliekli, zastrelili, alebo pracujú pre Nemcov.“
,,Po skupinách deportujú našich židovských známych, Gestapo s nimi veru nezaobchádza v rukavičkách, jednoducho ich naloží do dobytčích vagónov a odvezie ich do Westerbroku, veľkého židovského tábora. Ľudia tam vraj nedostanú nič jesť ani piť. Voda je len na hodinu denne a na niekoľko tisíc ľudí pripadá jedno WC a jedno umývadlo. Spia na kope, muži spolu zo ženami. Ženám a deťom často vyholia hlavy.“
„Ak je to také strašné v Holandsku, ako sa asi žije v barbarských končinách, kam ich potom posielajú? Domnievam sa, že ich väčšinu zavraždia. Som celá bez seba. Čo je to len za národ, tí Nemci! Vlastne – patrím k nim aj ja. Nie, Hitler z nás už dávno spravil bezdomovcov. Mimochodom, na svete niet väčšieho nepriateľstva ako medzi Nemcami a Židmi.“
Úryvok 3 :
„V dome býva dusná, ťaživá atmosféra, vládne ospalosť, vonku nepočuť ani len vtáčika zaspievať, vôkol je smrteľné a skľučujúce ticho a táto ťažoba ma celú zahalí, akoby som mala zostúpiť do hlbokého podsvetia.“
„Nemôžem jej pomôcť, môžem sa len dívať na to, ako ostatní ľudia trpia a umierajú, a preto mi nezostává nič iné, než sedieť so založenými rukami a len sa modliť k Bohu, aby ju priviedol späť k nám. Videla som práve Hanneli, nikoho iného a veľmi dobre viem prečo. Veľmi mrzko som s ňou zaobchádzala a teraz sa na mňa tak bezmocne díva jej bledá tvár s prosiacimi očami. Keby som jej len mohla nejako pomôcť! Ó Bože, keď si pomyslím, že tu mám všetko, čo si len zaželám, zatiaľ čo ju stihol hrozný osud!“
„Iste by to mal vraj v živote jednoduchšie, keby bol kresťan, teraz alebo aj po vojne. Akoby ma pri jeho slovách niekto bodol do srdca. Veľmi ma zamrzelo, že v niečom nie je celkom úprimný. Peter ešte povedal:„Židia boli vždy vyvolený národ, a zostanú ním naveky!“ Ja som mu odpovedala: „ Celý čas dúfam, že sú vyvolení, aby vykonali niečo dobré !“
„Vojna musí skončiť, a potom predsa zasa budeme ľudia a nie len Židia! Kto nám predurčil tento osud? Kto spravil z nás Židov, výnimku spomedzi všetkých národov ? Kto nás nechal doteraz takto trpieť? Ak znášame všetko toto utrpenie a naďalej zostávame Židmi, musí prísť čas, keď sa zmeníme z prekliatych na vzory. Odvahu! Buďme si vedomí svojej úlohy a nesťažujme sa veď východisko sa nájde. Boh nikdy neopustil náš národ, Židia prežili stáročia, po stáročia museli Židia trpieť, ale vďaka tým stáročiam tak zosilneli. Bola by som sa rada obetovala za vlasť, ale teraz, teraz keď som sa zachránila, viem, že mojím prvým želaním po vojne bude, aby som sa mohla stať Holanďankou!“
„Veľmi dôrazne nás upozornili na to, že sme skrývajúci sa Židia, že sme prikovaní na jedno miesto, nemáme nijaké práva, len tisíc povinnosti. My židia nemáme právo na vlastné pocity, musíme byť odvážni a silní, musíme vziať bez reptania na svoje plecia všetky nepríjemnosti, musíme urobiť všetko, čo je v našich silách a dôverovať Bohu.“
,,Často som bola skľúčená, no nikdy zúfala, na náš pobyt tu sa dívam ako na nebezpečné, romantické a zaujímavé dobrodružstvo.“
„Ešte šťastie, že si všetko, čo mi zíde na um a čo cítim, môžem aspoň zapísať, inak by som sa tu úplne zadusila. Môj drahý Peter !“
„Príčina nenávisti voči Židom je pochopiteľná, niekedy dokonca ľudská, no nesprávna. Kresťania vyčítajú Židom, že pred Nemcami nedržia jazyk za zubami, zrádzajú tých, ktorí im pomáhajú, a poniektorí Židia zavinili, že mnohých kresťanov, ako ďalších pred nimi, stihol hrozný osud. No konali by kresťania na našom mieste inak? Dokáže človek- to je jedno, či Žid alebo kresťan, vzdorovať donucovacím prostriedkom Nemcov a mlčať? Je azda Žid opäť menej než iný človek? Ach, je to smutné a potvrdzuje sa len stará múdrosť, za to , čo spraví kresťan, je zodpovedný on sám, no čo spraví Žid, padne na všetkých ostatných Židov. Nechápem ako nás môžu takto posudzovať Holanďania, ľudia tohto dobrého, úprimného a spravodlivého národa, ako môžu posudzovať najutláčanejší, najnešťastnejší a spomedzi všetkých národov sveta azda najviac súcitu vzbudzujúci národ!“
