Zbohom slnku, ktoré už nikdy nevyjde pre ňu. Už to nikdy nebude ako predtým. Taký bol Soniin každý večer posledných pár týždňov.
V spoločnosti milá, chápavá a vo vnútri smutná a utiahnutá.
Odrazu buchli dvere. „Ach,“ pomyslela si, „ide mama...“
Dvere na jej izbe sa otvorili v plnej rýchlosti a hneď začal humbug: „Ako si to predstavuješ?! Neseď tu na zadku a choď niečo robiť! V kuchyni je kopa riadu, kto to má umyť?!“
Znova tresla dverami a odišla. Sonia pomaly vstala a vybrala sa do kuchyne. V obývačke sedel spiaci otec, pred ním stáli pivové fľaše a v telke bežal futbal. Pod stolom sedel jej 5-ročný brat, ktorý práve trhal zošit z geografie. „Na čo sa rozčuľovať... aj tak by bola moja vina, že som si ho neupratala... mamkin miláčik predsa nikdy za nič nemôže,“ pomyslela si už ľahostajne, vytrhla bratovi rozpadávajúci sa zošit z rúk a pokračovala v ceste do kuchyne.
Keď si Leo uvedomil, že prišiel o super hračku, spustil krik na celý byt. Našťastie matky nebolo nikde, asi odbehla k susedke na klebety.
Sonia začala umývať riad a popritom si dávala obrovský pozor, aby nič nerozbila, lebo to by bol koniec sveta. Práve keď odkladala posledný tanier, v kľúčovej dierke zalomozil kľúč. Matka vošla do miestnosti, poobzerala sa, a keď zázrakom nenašla v kuchyni žiadnu chybu, bez pochvaly či poďakovania za pomoc, odišla. Vtom však zbadala uplakaného Lea.
„Čo sa ti stalo, zlatinko? Dal by si si čokoládku? Maminka má pre teba prekvapenie.“ Vytiahla z vrecka malú Kinder čokoládu, ešte ju nestihla ani rozbaliť, a chlapec ju mal celú strčenú v ústach. Sonia unavená a znechutená z ďalšieho bezvýznamného dňa prešla okolo nich, sucho zapriala dobrú noc a odpochodovala do svojej izby. Izba bola modrá... jedno z mála prianí, ktoré jej rodičia splnili, aj to len kvôli naliehaniu starého otca. On bol jediný člen rodiny, ktorý Sonii dokazoval svoju lásku, priniesol by jej aj modré z neba.
Lenže smrť si nevyberá a presne pred rokom zobrala Sonii jediného ochrancu. Ani jeden z rodičov si nespomenul na toto smutné výročie. Sonia sama kúpila kvety, kahance, zobrala motyku a zašla na cintorín. Po starostlivej úprave hrobu sa pomodlila, a keď odchádzala, z líca jej vánok sfúkol slzu veľkú ako hrášok.
Teraz už ležala na posteli a pozerala do stropu. „Aký zmysel má život? Všetci nakoniec zomrieme a nikto si na nás nespomenie... Nechcem takto skončiť.“ Pri týchto myšlienkach pomaly zaspala a v sne naďalej uvažovala o svojom živote. Snívalo sa jej, ako kráča so starým otcom po aleji, kde sa spolu vždy rozprávali. Cítila vôňu orgovánu, jarného dažďa a pocit nekonečnosti, slobody...
„Život má zmysel,“ pošepol jej starý otec do ucha. „Aj keby si na teba nikto po smrti nespomenul, počas svojho života môžeš mnoho ľudí ovplyvniť. Život by nebol životom, keby sa ľudia na základe iných ľudí nemenili. Či už ťa ľudia majú radi alebo nie, si súčasťou ich života, a to nezmenia. Si dôležitým článkom spoločnosti, každý človek je.“
Sonia objala starého otca, letmo ho pobozkala a sama kráčala ďalej s úsmevom na tvári a dobrým pocitom pri srdci.
Ráno sa zobudila rovnako naladená. Predsa len má život zmysel! Áno má, povedal jej to starý otec a on jej nikdy neklamal!
Rýchlo vstala, pripravila raňajky, prestrela stôl a odišla z domu ešte pred tým, ako mohla vidieť matkinu udivenú tvár, keď vošla do kuchyne a rozospato pozrela na chutné raňajky.
Keď vchádzala do školy, nikto si ju nevšimol, nik sa neobzrel, aby jej poprial dobré ráno. Sonia si už zvykla. Za chrbtom začula „ahoj!“. Bol to Jack, chlapec z vedľajšej dediny, jediný človek, ktorému na nej skutočne záležalo.
Sedeli v jednej lavici už od prvého ročníka a boli najlepšími priateľmi. Chodili spolu zo školy, občas na zmrzku a inokedy zašli do parku.
„Ako si sa vyspala?“ spýtal sa usmievavo, ani nepočkal na odpoveď a s nadšením v hlase rozprával ďalej: „Vieš, čo sa mi snívalo? Lietal som... len tak som si skočil zo strechy a letel som nad krajinou... Úžasný sen! Keby ľudia vedeli lietať... len tak....“
Sonia sa na neho láskavo usmiala a povedala: „Keby ľudia vedeli lietať bez krídel a strojov, všetci by lietali... V tvojom sne lietaš len ty, je to jedinečné a len tvoje.“
Jack zastal, aby sa nad jej slovami zamyslel, a keď jej chcel na to niečo povedať, uvedomil si, že odišla do triedy, lebo zazvonilo. Keď aj on vošiel do miestnosti plnej ďalších spolužiakov, sadol si vedľa nej, ale sen už nespomenul.
Mala pravdu a ona to vedela – naše sny a túžby sú jedinečné.
Po škole spolu zašli kúpiť nejaký originálny darček pre Jackovu mamku, ktorá oslavuje narodeniny. Jack chcel kúpiť niečo šikovné a užitočné, ale Sonia bola za niečo jednoduché, pekné a dekoratívne. Nakoniec sa dohodli na nádhernej vonnej lampe, ku ktorej Sonia vybrala olej s názvom „Anglické záhrady“. Voňal úžasne.
Hneď ako dala dole vrchnáčik, sa začala vôňa šíriť pomaly po obchode, ako keď sa had blíži ku svojej koristi.
Po tom, ako kúpili darčekovú tašku, vybrali sa za Jackovou mamkou do práce. Keď ich zbadala, zľakla sa.
„Ahojte decká, stalo sa niečo?“ Oni sa len usmiali a spoza chrbta vytiahli darček.
„Všetko najlepšie, mami.“
„Všetko najlepšie, teta.“ Lucy zostala ohromená, toto nečakala. Na tvári jej bolo vidieť radosť, dokonca jej vyhŕkli slzy. „Ďakujem... toto som od vás nečakala.“
Lucy bola odjakživa pre Soniu ako matka, a keď ju videla plakať od šťastia, zohrialo ju pri srdci. Pocítila neuveriteľnú radosť z jej radosti. Jej biologická matka sa nikdy nepotešila z niečoho, čo spravila, alebo to aspoň nedala najavo.
Lucy pevne objala syna a s plačom vzala do náručia aj Soniu. Jej objatie bolo mäkké, teplé a plné lásky. Sonia v ňom chcela zostať večnosť a zabudnúť na celý svet. Cítiť lásku, zabudnúť na problémy a trápenia.
Vychutnávala si tento okamih, a keď ich uplakaná matka uvoľnila zo svojho náručia, Sonia ešte stále cítila láskavú nehu.
Keď si Lucy utrela slzy a nabrala dych, povedala deťom, nech si zložia veci. „O tridsať minút sa mi končí zmena, pôjdeme si niekam sadnúť.“
Oni si zatiaľ robili úlohu z matematiky. Keď sa Lucy vrátila s kabátom prehodeným cez kabelku, nadšene vzala darček a spoločne vykročili na rušnú ulicu. Rozhodli sa, že pôjdu do kaviarne.
Pohodlne sa usadili, prezreli si ponuku dňa a hneď pribehla čašníčka.
„Čo si želáte?“
Sonia sa nesmelo pozrela na Jacka a Lucy. Objednali si tvarohovú tortu, Jack čokoládu a jeho mama kávu. Už-už chcela povedať, že si dá len najlacnejší čaj, ale Jack vytušil situáciu a povedal, že si dá to isté, čo on.
Nemala rada takéto situácie, lebo nikdy nechcela byť nikomu nič dlžná. Znova pozrela na Jacka a vďaka jeho povzbudivému pohľadu sa uvoľnila.
Po krásne prežitom popoludní sa rozlúčila s najlepším priateľom pred kaviarňou a vybrala sa ulicami mesta domov. Popri chôdzi sa zamyslela, aké by to bolo, keby má aj ona mamku ako Jack. Chodili by spolu na výlety, klábosili do noci, nakupovali,...
Zo snívania ju vytrhlo škrípanie bŕzd, ale bolo už neskoro.
Gina práve prišla domov z práce, keď zazvonil telefón a neznámy ženský hlas jej oznámil, že jej dcéra mala vážnu nehodu a na následky zranení ju práve operujú. Vystrašená matka položila slúchadlo, vybehla von z bytu a hneď šla do nemocnice.
Po 2-hodinovej operácii sa Gina konečne mohla pozrieť na svoju dcéru. Ležala tak nevinne, hlavu mala obviazanú, na ruke oškrenina a na spodnej pere zaschnutá krv. Matka sa k nej nahla, aby ju pohladila po vlasoch.
V tej chvíli k nej pristúpil lekár a povedal: „Spravili sme, čo sa dalo. Teraz môžeme len čakať, kedy sa preberie. Má menší otras mozgu, možno si nebude na niektoré veci pamätať. Zastavili sme vnútorné krvácanie. Má ešte niekoľko zlomením, ale myslím, to je najmenej.“
Gina mala v očiach slzy. Spomenula si na tie všetky veci, čo dcére povedala za posledné týždne, na posledný rozhovor, v ktorom na ňu bezdôvodne kričala. Bolo jej to ľúto a uvedomovala si, že je neskoro.
Prešli asi dva dni od havárie, keď sa Sonia prebrala. Otvorila oči a pri svojej posteli videla sedieť a rozprávať sa matku spolu s Jackom. Soniu to potešilo, lebo nikdy ich nevidela spolu sa rozprávať.
S úsmevom sa na nich pozrela, jemne sa nadvihla a až vtedy si ju obaja všimli. Jack sa jej hneď vrhol okolo krku a pevne ju objal.
„Tak som sa o teba bála,“ vzdychla mama.
Jack sa usmieval a tešil, že to nie je až také vážne.
Pozrela na neho. „Mám ťa veľmi rada.“ Začervenal sa. „Aj ja ťa mám rád.“
Gina sa na nich s láskou pozrela, ale musela poprosiť Jacka, aby ich nechal na chvíľu samé. Chcela sa pozhovárať s dcérou. Jack odišiel s tým, že ide teda do bufetu a prinesie Sonii jej obľúbenú čokoládovú tyčinku.
Keď za sebou zavrel dvere, Sonia sa zahľadela do matkiných očí. Boli v nich obavy, láska a najmä slzy.
Gina sa zhlboka nadýchla a začala: „Prepáč mi, ako som sa k tebe správala posledné týždne... Príliš neskoro som si uvedomila, že som tu na tvoju výchovu, no najmä podporu, a nie na to, aby som ťa neustále karhala a trestala... Odpusť.“
Sonia sa so slzami v očiach vrhla sediacej matke okolo krku a pevne ju objala. Toto objatie nebolo také, ako keď ju objala Lucy. Bolo bojazlivé, akoby sa Gina bála chytiť dcéru, aby jej neublížila. Držala ju krehko ako čerstvo vypálený porcelán.
Po krátkej chvíli sa pustili, pretože do izby vošiel lekár so sestričkou, aby skontrolovali Soniin stav. Všetko bolo v poriadku, až na pár kostí, ktoré sa za niekoľko týždňov zrastú.
Keď prišiel aj Jack a dal priateľke sľúbenú tyčinku, doktor povedal, že by mali nechať pacientku oddychovať. Gina aj Jack pobozkali Soniu na líce a spolu s doktorom vyšli na chodbu.
Keď zostala v izbe sama, hlavou jej prechádzalo množstvo myšlienok... Predsa jej matke na nej záleží! Len to nevedela dať najavo... Čo sa asi mohlo stať, keď sa tak bála vyjadrenia citov? Asi to nikto nezistí. Možno sa jej raz na to spýta priamo, ale možno nebude ani matka vedieť odpovedať. Veď je to jedno... Hlavne že má život opäť zmysel – lásku.
Sonia si uvedomila, že aj keď lásku nedostáva na každučkom kroku, môže ju dávať ona. Zistila, že má svoje zdroje lásky a tie jej dávajú viac ako čokoľvek iné na svete. Vďaka nim má silu ďalej bojovať s utrpením a vďaka nim sa aj ona stane zdrojom lásky.
