Dnes som sa stala svedkom, podľa mňa nechutného, rozhovoru. Viem, že sa nepatrí počúvať iných, ale ak je ho počuť na 10 metrov, neubránim sa. Trocha vám priblížim situáciu. Dve sestry, jedna rozvedená a znova vydatá, s dcérou, druhá, ktorá má dvoch synčekov a je utláčaná a ponižovaná manželom, pijanom... Debata sa dotýkala, ani nie dotýkala, ale priamo vhupla do témy - bitka detí. Po niekoľkých opisoch situácii, ktorá svoje dieťa ako zbila, sa hovorilo už len o tom, kto kedy silnešiu svojmu dieťaťu vylepil, až mu stena dala druhú, tretiu, či piatu.... Pripadalo mi to ako battle. Mnohí okolo mňa stojaci a sediaci ľudia sa len prizerali s opovrhom, prekvapením, znechutením.... Nikto nič nepovedal, ani ja.... Nevedeli sme čo...alebo sme sa báli. Ale čoho? Oproti mne sedel mladý muž, ktorý sa na túto situáciu pozeral rovnako znechutene ako ja. Zachytil môj pohľad a pohoršene pokrútil hlavou. Vtedy sme určite obaja mali spoločných niekoľko vecí... Obaja sme boli vďační, za našich rodičov... Obaja sme ľutovali deti týchto žien..... Obaja sme chceli volať na sociálku.... Obaja sme týmto deťom chceli pomôcť..... ale nedokázali sme to... nič sme nespravili... len sme sa tupo prizerali :(
