Poslednýkrát vchádzam cez sklené dvere, ošúcham si nohy, pozdravím sa školníkovi sediacemu na našej vrátnici... Poslednýkrát kráčam chodbami a schodišťami do triedy. Zasa tu cítiť ten pach... pach, ktorý som tu našla každé ráno počas celých 4 rokov... pach, ktorý ma tak upokojoval... nikto nevie, čo to bolo, dokonca ani pani upratovačka Erika, ktorú som mala najradšej, kvôli jej charizme... Sadnem na moju stoličku a pozerám sa po prázdnej triede... Opustené lavice s množstvom nápisov, ťahákov a nálepiek... pár zložených stoličiek, kalendár nakrivo, prázdny kvetináč na okenici... Bude mi to chýbať! Všetko... prilepená žuvačka, rozhádzané papieriky, rozšliapnutá krieda, pokazené rolety, nezatesnené okná....
Túto budovu beriem ako časť môjho života, ktorú som si užila naplno....aspoň myslím. Bolo to nechutne ťažké, ale človeku to dalo podnet veriť si a mať svoje ciele...
Bolo to miesto kam som chodila rada... kvôli ľuďom....ktorí šňupali cez prestávky cukríky a keksíky, len tak z nudy... Ľuďom, ktorí si vybrali cestu závislosti... na škorici, čokoláde alebo zmrzline, ktorí sa smiali aj keď nemali, improvizovali, keď bolo treba, pomohli, keď bola núdza, plakali od smiechu, či smútku, jedli rožky, croissanty a maxi Bambína, nosili arafatky a iné šatky, telefonovali cez hodiny, všetko stihli „do soboty“, učili sa... nikdy, nevykašľali sa na priateľov... Ľuďom, ktorí krúžili panvou pri odpovedi z biológie alebo sa len tak opaľovali na mieste, skákali do reči, papuľovali nemčinárke, chodili po špičkách, behali krokom, milovali volejbal a Borisa Ragasa, zabávali sa aj mimo školy, občas sa škriepili, ale i objali, riskovali a pri písomke poradili, občas boli ‚veselí ako sasanka´ , inokedy morbídni, ba aj šaľení... Kvôli ľuďom nehľadiacich len na seba, spievajúcich Kláru alebo iné hity v nečakaných momentoch... neznášajúcich matiku poprípade nemčinu, nadávajúcich na ‚celý systém‘, povaľujúcich sa na oranžových gaučoch, behajúcich po chodbách, majúcich jasný smer - vinice, spoločne oslavujúcich Vianoce, snívajúcich o živote a ...
Skrátka a dobre... kolektív, ktorý bol najskvelejšou súčasťou môjho života!
Ľudia, s ktorými som sa poznala od škôlky, základnej školy alebo len od prvého dňa na v novej škole... všetci mi budú chýbať. Síce sa nemôžeme chváliť „Ôsmym zmyslom“ ako naši kolegovia v 8.G, ale predsa sme boli niečím výnimoční a na chodbách bude ešte dlho doznievať náš bezstarostný rehot a krik... Lepší materiál už na Gympli mať nebudú...
Matúš, ktorý všade dočiahol....Lucia, ktorá so mnou sedela, všetko vždy vedela... Romana, zakladateľka Gympeace....Adriána, ktorej šla matika a vždy rada pomohla....Veronika, ktorá vždy na biológii (ne)vedela to čo ja... Lenka, ktorá vždy poradila a dodala optimizmus... Zuzana A. duša kolektívu, najkreatívnejšia a najaktívnejšia baba... Jana, ktorej hovorili Džana...už ani neviem prečo, Ivana K., s ktorou som sa spriatelila na lyžiarskom a ktorá ma naučila tešiť sa zo života... Simona, ktorá písala fantastické básne a poviedky... Katka S. vždy s úsmevom, pozitívna a spievajúca... Zuzana P., ktorá mala vo vačku pár povzbudivých slov... Katka P. najväčšia živá bábika... Martin jednoducho skala =)...Viliam, ktorý musel mať vždy pravdu...Michal, ktorý všetko okomentoval... Jozef P. večný filozof a diskutér, jediaci aj v posledný deň tie svoje rožky so šalátom...Michaela náš polovičný asociál =)... Miriam, ktorá bola skoro vždy v bláznivej nálade...Kristián, skvelý herec, ktorý nám párkrát cez hodinu zatancoval pred tabuľou...Nikola, ktorú sme bohužiaľ v škole stretli len málokedy... Hana, Mária, Zuzana Ch., ktoré boli tiché a so mnou sa takmer nikdy nerozprávali...Diana a Andrea P., ktoré sa večne zabávali...Jozef H. vášnivý chovateľ šťúk a fanúšik Discovery... Veronika J., ktorá bez Acidka a Maťka ani neprišla do školy.... Andrea Z., ktorá sa stala barónkou...Miro, ktorý do všetkého kecal =) .... Dominika skvelá nemčino-angličtinárka... Ivana B. kaderníčka a „autistka“...Tomáš vo všetkých príhovoroch večný príklad nezodpovednosti a problémov...Timea vždy ochotná dať aj to posledné pre iných...Radka skvelá rečníčka a moderátorka a Janko, s najkrajšími očami na svete, dodal energiu a vyčaril úsmev.
Každý pre mňa niečo znamenal...každý mi niečo do života dal. Chcela by som toho toľko napísať.... všetky zážitky, myšlienky... ale kto by to čítal... Nezostáva mi už nič iné, len sa poďakovať, za nádherné 4 roky vo vašej spoločnosti, za náruč... vrece... ba vagón spomienok a povedať, že som vás mala, mám a dlho budem mať veľmi rada. Ďakujem za 4 roky, ako dnes Vilko povedal: "Ďakujem všetkým, že som mohla prežiť ich medzi vami, s úsmevom aj so slzami." Prajem vám len to najlepšie.... Naďalej budeme spolu... len každý zvlášť...
