V ľavom rohu sa rozprávali dvaja muži o včerajšom večierku, vpravo dve dámy o hospodárskej kríze a spredu prichádzal hlas muža, ktorý mohutným hlasom opisoval svojmu kolegovi postup ukladania dlaždíc. Pozrela som sa jeho smerom práve vo chvíli keď sa odmlčal a s otvorenými ústami pozeral na okolo idúce dievča, asi o 20 rokov mladšie od neho, nohy mala dlhé, postavu dokonalú, vlasy krásne a chôdzu sebavedomú. Ani si ho nevšimla. Možno kútikom oka zahliadla jeho lačný pohľad, ktorý ju zhnusil alebo zdvihol sebavedomie. Neviem.
O chvíľu na to som dopila svoje capuccino, zaplatila a odišla. Kaviareň mám rada, najmä ráno, keď všade vládne ticho, obchody naokolo odpočívajú od zhonu zákazníkov a cez okná dopadajú na môj stôl slnečné lúče. Avšak teraz bol večer, slnko už skoro zapadlo, zostala po ňom len ružovkastá obloha. Nemám rada ružovú, ale táto ma dostala, ba priam citovo rozpoložila.
Keď som vyšla na ulicu pofukoval jemný jarný vánok. Aj keď je február a všade sneh, dnes bolo celkom teplo... jarne. Milujem jar. Skoro ako jeseň. Príjemné teploty, ešte príjemnejší vetrík a šteklivé lúče Oskara. Občas, keď zaprší na mesto plné dáždnikov teplý dážď, ja kráčam ulicami rovno za nosom, kým úplne nepremoknem a rozmýšľam si. Rozmýšľať si je úplne iné ako rozmýšľať. Rozmýšlať znamená riešiť problém alebo situáciu. Rozmýšľať si je ako prechádzať nekonečným labyrintom. Uvažujem nad vecami ktoré nedávajú zmysel. Ľudovo povedané „Nad nesmrteľnosťou chrústa.“.
Kráčala som po ulici, stretávala množstvo ľudí. Každý sa niekam ponáhľal. Jeden do práce, druhý domov, tretí kúpiť ešte niečo na zajtrajší obed a štvrtý za svojou láskou. Ja som kráčala len tak. Nemala som cieľ. Nechcela som. Jediné čo som chcela bolo vnímať okolie a nasávať pozitívnu energiu, užívať si atmosféru podvečerného veľkého mesta.
Okolo mňa prešla žena. Mala krásne oči. Asi už vyplakali veľa sĺz. Vtedy sú najkrajšie. Na druhej strane ulice sa hádal mladý pár. Kričali, až sa ozývala celá ulica. V takých situáciách si uvedomím, že výrok „Lepšie je byť sama ako v nesprávnej spoločnosti.“ má niečo do seba.
A tak pokračujem ulicou sama, usmievam sa na ľudí. Možno si myslia, že som cvok, blázon, možno len, že mám dobrý deň... Je mi to jedno. Nech si myslia hocičo. Ja sama neviem prečo sa usmievam, ale usmievať sa treba. Vraj je to aj zdravé.
Dorazím domov a čaká ma môj milovaný. Rozbehne sa ku mne, vyskočí na plecia, oblíže tvár. Následne strčí ňufák do tašky. Je v nej čerstvé karé... Bola akcia. Pozrie na mňa svojim nástojčivým pohľadom a ja neodolám a kúsok mu odrežem. Keď mu ho vkladám do tlamy, pošuškám, nech to nikomu nepovie. To by boli zasa reči. Ako aj minule. Suseda ma zastavila s tým, že okolo našej brány prešli dvaja muži a nahlas poznamenali „Načo sú im dva také psy, to radšej mohli mať dve svine.“ Nenávidím to! Čo sa kto do mňa stará! Oni by nemuseli chlochtať každý deň pivo a vyfajčiť krabičku cigariet a tiež by mohli chovať sviňu. Tak nech sa nenavážajú do mojich psov. Len nech niečo povedia predo mnou. Poviem im svoje.
Upracem nákup, vyzlečiem sa, hodím na seba tepláky a teplú flanelovú košeľu. Sadnem za počítač a píšem, ako som prežila dnešné popoludnie....
