Moje rodné mesto malo pre mňa vždy akési čaro. Zeleň v uliciach, staré ošarpané budovy, žiadny kruháč, rozbité cesty na autobusovej stanici a hrdzavé zastávky... to bolo moje detstvo... A presne v tých časoch bolo vo Vrábľoch tiché útočište, kde som vyrástla.
Okoloidúci človek by si povedal, že je to úplne obyčajné sídlisko s ihriskom, obyčajným trávnikom, stromami a kvetmi, ale pre mňa to všetko znamenalo viac....bolo to moje detstvo.
Keď zavriem oči, stále cítim vôňu čerstvo pokoseného trávnika a počujem kričiace deti hrajúce hry od výmyslu sveta. Stromy naokolo tancujúce v rytmoch vetra a vtáčieho spevu sa len usmievajú nad ich šťastím. S radosťou poskytli útočisko pri schovávačke alebo poslúžili na stavanie bunkrov. Spomínam si na horúce chodníky, po ktorých sme behali bosí a oblievali sa vodou. Obrovské pieskovisko, na ktorom sme pobehovali s kýblikmi a lopatkami a piekli tortičky každej chuti. Šmýkačky, po ktorých sme lozili zdola aj zhora. Babky vykrikujúce z okien, že im šliapeme po kvetoch. Hrdzavé krivé prašiaky, ktoré vďačne slúžili našim hrám. Kľukatý potôčik ponúkol dobrodružstvá ako rybačka, alebo stavanie hrádze...
Avšak dnes je toto všetko minulosťou. Potôčik sa zmenil na špinavú barinu, rybičky už dávno zmizli. Ľudoprázdne pieskovisko zmenšili o 2/3 a teraz plní jedine úlohu mačacieho záchoda. Stromy vypílili, dokonca aj slivku, ktorá mala najsladšie plody na svete. O kvetinové záhony sa už nemá kto starať, vždy upravená záhradka za našim panelákom zarástla burinou. Spev vtákoch utíchol, len kde tu sa ozve zabudnutý vrabček. Na trávniku už nenájdete pobehujúce deti hrať schovávačky, futbal, či naháňačky. Chodníky si už nespomínajú na dotyky bosých nôh pri skákaní gumy.
Miesto, z ktorého znie detský smiech a srší radosť z bezstarostnosti.... navždy zostane už len v mojich spomienkach.
