Rada si všímam okolie a ešte radšej ho len tak opisujem.
Sedím v aute pred Jednotou a čakám, kým donesú nákup. Vonku je príjemne teplo, v aute nepríjemne dusno a mne sa po líci kotúľajú slzy. Ľudia behajú v tričkách, tenkých bundách a nakupujú posledné veci na sviatky. Všetci čakajú návštevy, my nie.... ako vždy.
Dnes som mala ísť na koncert. Mala, ale nemôžem..... a za to môžem ja a môj „šťastný“ osud. Vadí mi to ...hrozne mi vadí, že nemôžem ísť kam chcem a kedy chcem... Spolužiaci dnes opekajú v parku. Aj tam som mohla ísť, nebyť nohy v sadre. No niekto mi povedal, že v živote mi toho nevyjde ešte veľa.
Detská bežia zo školy, na tvárach úsmev, dospelým sála z tvárí nepokoj a zhon, no i tu sa nájdu usmiate výnimky. Plné tašky, rýchle kroky, krik....
Auto sa pohne. Prejdeme okolo zastávky plnej čakajúcich ľudí.... nikto známy.
Dnes som dostala narcis.... ani neviem prečo. Asi len tak, ale potešil. Teraz je vo váze medzi kvitnúcimi čerešňovými a marhuľovými halúzkami. Svieti tam ako malé slniečko a rozjasňuje moju izbu, tvár, dušu.....
Pod oknom šteká pes, mraučí mačka a spievajú sýkorky- upratovačky. Upratovačky, lebo posledné dni nám čistia dvor od psích chlpov a neďaleko, na strome, si robia hniezdo.
Smädí ma.... idem sa napiť
