Darcovstvo krvi ma vždy fascinovalo... pred rokom hneď po dovŕšení hranice dospelosti som darovala 450ml zo svojej životodarnej tekutiny. Predvčerom som bola znova...už tretíkrát.
Naliala som do seba niečo cez 3L vody, ľahké raňajky a tešila sa, že spravím dobrý skutok.... Snažila som sa prvodarcov zbaviť strachu, čo sa aj celkom darilo, no keď som vyšla od doktora moja nálada klesla pod bod mrazu.... Doktor (ktorý bol mimochodom fakt pekný) mi oznámil, že nemôžem rozdávať krv druhým, lebo nemám dostatok červených krviniek pre seba... Dal mi tabletky, odporúčania na stravu a návštevu obvodného lekára... A tak môj piatkový cieľ bol zmarený... Potom som sa len s úsmevom prizerala na odbery mojich spolužiakov a držala im palce. Komu bolo zle, pomohli sme, kto sa bál podporili sme...
Keď sme sa zozbierali v hale a všetci boli pomerne dobrej farby, šli sme domov.... V autobusy na mňa doľahla únava a smútok, nechcelo sa mi ani odpovedať na otázku, či pôjdeme večer von...
Po príchode domov som si ľahla a zrazu sa dovalili všetky emócie z týždňa... pocit samoty, nepotrebnosti, zbytočnosti... Zlá nálada sa stupňovala a ja som mala pocit, že prasknem... V tom sa ozvala spolužiačka-Iva, či teda ideme von.... Nevedela som sa rozhodnúť. Vedela som, že spoločnosť mi spraví dobre, budem veselá a tak... Lenže na druhej strane ma napĺňala nechuť ísť do spoločnosti... Nakoniec, ako mi už veľa ľudí radilo, som sa vzoprela depke a išla von s 2 super babami! Piatková pizza, drink, rozprávanie... proste babská jazda, boli úžasné. Neoľutovala som rozhodnutie ani na okamih! A nabudúce, keď sa stane niečo podobné, budem vedieť, čo robiť...
