Včera večer u nás doma otec spomenul myšlienku, ktorá mne vŕtala v hlave už dávno. Keď som si vypočula všetko, čo chcel povedať svitla vo mne nádej... Tak možno zajtra.
Dnes sa od rána nerozprávalo o ničom inom – „Kedy pôjdeme? Ako? S kým?“ .. Keď slnko za oblakmi dosiahlo svoj najvyšší bod padol verdikt „Ide sa! O 14:00 nech ste všetci pripravení, tip-top. “ A tak sme sa vybrali na púť k nášmu jazeru. Ovešaní korčuľami a poriadne zababušení v dlhých šáloch. Pri príchode mi padla sánka, pozerajúc sa na kvantum áut, ktoré pokojne stáli pri jazere a verne čakali na majiteľov. Chvíľu sme hľadali správne miesto na usadenie, potom sme sa prezuli a horsa na ľad. Zo začiatku som myslela, že som sa korčuľovať zabudla, ale po chvíli sa všetko dalo do poriadku. Na krasokorčuliarskych korčuliach som stála asi ... hmm 1,2,3,.. 8.-krát a išlo mi to viac-menej dobre.
No...poďme sa pozrieť na okolie...
Svoje korčule vytiahli nielen deti, ale aj starší obyvatelia našej dedinky. Chlapci hrali hokej, dievčatká skúšali prvé piruety. Aj v neuveriteľnej zime a mnohým pádom, bola na jazere skvelá nálada.
Príroda okolo bola nádherná, aj keď nenapadal sneh, námraza prevzala jeho funkciu a zahalila stromy, kríky a trávu bielou spŕškou drobných kryštálikov. Na ľade vytvorila krásne biele kvietky, ktoré bolo vidno už z diaľky a vyzerali ako miniatúrne zimné lekná. Menej pozitívny bol pohľad na mŕtve ryby plávajúce pod ľadom, alebo zamrznuté v ľade.
Stretla som tu mnoho ľudí, ktorých som dávno nevidela... Možno utužila niekoľko kamarátstiev...
Keď sa zvečernelo, pobrali sme sa pomaly pešo domov. Po príchode som sa najedla a unavená sadla za PC, prečítala pár článkov a napísala tento svoj...
Ľudia toto bol ale krásny deň =)
