Už na základnej škole sa do nás snažili vtlačiť, nech si určujeme ciele a plníme sny. Jedna z mojich obľúbených učiteliek ma podporovala v štúdiu veteriny (aj jej syn je veterinár) a radila mi ísť na gympel, aj keď som sa tam bála ... Teraz som tu v maturitnom ročníku, iba krôčik od môjho sna ísť na druhý koniec Slovenska a študovať to, čo chcem.... A práve v tomto bode vyskakujú iné činitele.... priatelia, ktorých by som sa nerada vzdala, mamina, ktorá ma nechce tak ďaleko, otec, ktorý tvrdí nech študujem čo chcem a iní známi, ktorí pri slovách ‘Košice‘ a ‘veterina‘ prevracajú oči „To tááák ďaleko? A to tu necháš rodičov? A kamarátov?....“ V tých prípadoch je moje rozhodnutie značne podkopané a mne sa tisnú slzy do očí, keď si uvedomím, že tam budem sama.... bez priateľov.... Ale na druhej strane aj o to ide... spoznať nových ľudí a nových priateľov. Bojím sa študovať niečo, čo všetci hodnotia za veľmi ťažké... plus keď začnú pridávať reči o diaľke ... Oproti tomu však stojí túžba byť veterinárkou alebo aspoň kynologičkou.... Nič iné si neviem predstaviť ... Nič iné by ma nebavilo.... Nič iné by ma viac nenapĺňalo...
