Bol to klasický deň. Ráno u babičky raňajky, umyla som si zuby, zbalila desiatu a hor sa pri potok čakať Janka. Dorazili sme do školy a celkom obyčajne sme prežili všetky vyučovacie hodiny, niektoré nudné, iné trošku smiešne. Na telesnej sme si dali rozcvičku a ako klasicky po rozcvičke zazvonilo na koniec hodiny. Všetci odišli, zostali sme len mi, (ne)volejbalisti. Trošku sme si zasmečovali, popodávali a šli hrať. Prvý set sme vyhrali s dosť veľkým náskokom 25:17. Po krátkej prestávke sme sa dravo pustili do ďalšej hry...niektorí až príliš dravo... Po 3 minútach hry šla lopta na mňa. Padal na mňa krásny oblúčik od profesora a ja som bola na smeči. Tak som skočila a ľavou rukou dala svoj PRVÝ DOBRÝ smeč. Avšak to ma v tej chvíli ani veľmi nezaujímalo, lebo som sedla na zemi po tom, ako mi v ľavej nohe niečo nechutne puklo. Všetci sa zhŕkli okolo mňa, pomohli mi na lavičku. Hrali ďalej a mne šli od bolesti slzy do očí. Tak mi pomohli doskackať na WC kde som si strčila nohu do umývadla pod ľadovú vodu. Po 5 min som si nohu vôbec necítila a polovica opuchu zmizla, avšak bolela naďalej. Zavolala som domov, či prídu po mňa maminka s Elenkou na aute, že nemôžem chodiť. Nemohla som nohu ani zľahka položiť na zem. Počas čakania mi profesor nastriekal na nohu niečo čo mi ju „zmrazilo“ úžasná úľava, aspoň na minútu- dve. Prišlo auto, naložili mi veci a preskackala som na zadné sedadlo. Pohli sme sa od telocvične po slovách ľútosti od profesora. Smer – poliklinika ZM. V aute som odpísala na SMS- ky dvoch priateľoch, ktorým na mne záleží. Zastavili sme sa doma, po oblečenie, ponožku a niečo pod zub.
Keď sme dorazili na polikliniku, nikto tam nebol, operovali. Čakali sme asi 15 min a v tom vošla panička so synáčikom. Čudovala som sa, že ešte nie je utopená, keď má ten nos tak hore, ale potom som si spomenula, že dávno nepršalo. Ako som sa neskôr dozvedela, bola to lekárka, takže si mohla dovoliť predbehnúť sa. Super...
A tak som tam sedela hodinu a pol, kým som sa konečne dostala do ordinácie. Pán doktor sa mi ledva pozrel na nohu, už ma posielal na RTG. Maminka doniesla vozík a pomaly ma tam odniesla. Podpísala som papierik, že nie som tehotná a mohlo sa ožarovať. Chvíľka napätia a už som mala snímky v ruke a jasne videla, že to mám zlomené. Šli sme späť k doktorovi, to som ešte netušila čo sa stane. Ako som si sadla na stôl sa na mňa „vrhli“ – maminka a sestričko Marek. Pevne ma držali, kým mi doktor napravil nohu. Bolesť spôsobená jeho rukami sa nedá opísať. Privádzala ma do nepríčetnosti a on len stále opakoval „Neboj sa“. Mala som chuť na neho kričať: „Ja sa nebojím mňa to bolí!“... ale miesto toho som kričala obyčajné „Auuu auu auu“. So slzami ako hrachmi, nie fazuľami, alebo taká väčšia sója som prešla po jednej nohe k vozíčku a odniesli ma do „Sadrovne“. Tam som strávila asi 15 min so sestričkom Marekom a potichu znášala doznievajúcu bolesť. Veľmi mu to sadrovanie nešlo. Všimla som si to aj napriek tomu, že mi niečo sadrovali prvýkrát. S bielim ťažítkom na nohe ma poslali opäť na RTG- kontrola. Do ordinácie šla už len maminka. Inštrukcie zneli : „O 4-5 dní na kontrolu, chodiť len z barličkami, nestúpať na nožičku vôbec, lebo našťastie to nie je tak veľmi zlé, ale keby stúpala a rozišlo by sa jej to, musela by ísť na operáciu. A rátať 5-6 týždňov so sadrou.“ Super vyhliadky do budúcnosti nie? Všetky moje plány na 5-6 týždňov padli.... ale ja to nedovolím. Všetko bude...
Cestou domov sme sa zastavili u Elenky pre barle, ktoré používal jej ocino. Hneď po príchode domov som skoro padla, v snahe tomu zabrániť som našľapla na sadru. Ďalšia bolesť. Dala som si tabletku a šla spať. O druhej sa zobudila so slzami, hodinu od bolesti preplakala a potom zavolala mamine, nech donesie ďalšiu tabletku. O 4 som zaspala znova a teraz sedím na posteli a s vyloženou nohou, so šikmou zlomeninou pod hlavičkou V. metatarzu, s dislokáciou centálneho fragmentu plantárne, mierne otupená bolesťou , ledva vidiac kvôli opuchnutým očiam píšem tento článok.
