Už ako malé dieťa som mala mnoho snov... Asi ako každý. Mať bábiku, plyšového macka, plné vrecko obľúbených cukríkov... Vždy som chcela nejaké zviera, lebo ich zbožňujem. Ako 5-ročná som doma zahlásila: „Ja sa budem starať o kone!“ Všetci na mňa zostali čumieť s prekvapeným výrazom, lebo toto isté povedala niekedy dávno moja maminka. Ale ja som o tom samozrejme dovtedy nevedela. Jediné čo som vedela bolo, že chcem jazdiť na koni, na otvorených priestranstvách ako z filmu... Toto sa mi zatiaľ nesplnilo.
Ďalším veľkým snom bolo nájsť si partnera a založiť rodinu, ale nakoľko žiadny dokonalý nastávajúci ešte neprišiel, nechávam osudu voľné ruky a kopu času.
Potom sa prestriedalo veľa snov, od ktorých som upustila, alebo ešte stále driemu v mojom vnútri. Rozmýšľala som, či sa mi nejaký sen už splnil.... Lebo častokrát uvažujem o osude a svojom živote a v tých chvíľach nevidím na ňom nič pekné... Človek by priam pod loď skočil... Ale keď sa zamyslím naozaj hlboko a vidím čo pekné mi život priniesol, uvedomím si, že žiť sa oplatí práve kvôli tým šťastným chvíľam, aj keď trvajú len krátko a kvôli tým drobným splneným snov, i keď tie veľké zostávajú zatiaľ nesplnené....
