Áno, počas svojho mesačného jazykového pobytu v Berlíne som sa dlhodobo snažila prekonať bacila, ktorý ma mároval tri dlhé týždne. Napadol môj krk, nos a v poslednom štádiu aj oči. Červené hnisáky namiesto zvyčajných hnedých trniek – to si vyžiadalo návštevu lekára a precvičenie si lekcie Beim Arzt. Sily na blogovanie popri iných povinnostiach a aktivitách veľa nezostalo. Teda nezostala žiadna.
V Berlíne sa dá zohnať hocičo, no kvapky do očí s antibiotikami sú iba na predpis a na predpis od očného. Čo však robiť, keď je začiatok augusta a všetci doktori sú za svoje nemecké doktorské platy na dovolenke? Po dvoch zavretých ambulanciách som navštívila prvú pohotovosť v nemocnici Charité. Z tejto pohotovosti som bola vyslaná do vzdialenejšej časti mesta do druhej pobočky nemocnice Charité s očnou pohotovosťou. Pohotovo som sa presunula, vyplnila dotazník o tom, že som sa NAOZAJ neprišla do Nemecka iba liečiť a začala som čakať. Čakali sme tak s jedným starším pánom v prázdnej čakárni asi hodinu a pol, vypĺňali to prázdno, medzitým som stihla vypísať jedenásť pohľadníc a schrupnúť si. Hoci s tým spánkom je to so zapálenými očami riskantné, nemusia sa dať na prvýkrát otvoriť.
Doktor bol veľmi mladý, veľký fešák a veľmi nevrlý. Ani sa mu veľmi nečudujem – kolegovci na dovolenke a on tu pozerá do mojich zapálených očí. V Nemecku sa na pohotovosti, ak ste občan EÚ s platným európskym preukazom poistenca, neplatí, účet príde dodatočne do poštovej schránky asi do mesiaca po vykonaní ošetrenia. Netreba sa pýtať doktora, ten o peniazoch nevie NIČ, s dramatickým prízvukom mi zdôrazňuje môj fešák. Ďakujem mu, chcem mu podať ruku – odmieta – kvôli sterilite predsa!
Už som si myslela, že viac sa ako blbec cítiť nemôžem, ale predsa. Je pod mrakom a ja sa v parčíku sympatického nemocničného komplexu, ktorého vstup vyzerá ako vstup do letného sídla šľachtickej rodiny, prechádzam so slnečnými okuliarmi na nose. Slnečné okuliare neskladám ani v metre a môj spolusediaci si ma fotí. Nemám silu ho poslať do Arschu, nosový a krčný bacil ma totiž neopustí do konca pobytu. Očné kvapky stáli sedemnásť eur, po piatich dňoch skutočne zabrali. Celá vynervovaná z toho, že do seba kvapkám antibiotiká v posteli, v škole, v metre, na ulici, som odmietla inú než prírodnú liečbu mojich ostatných zdravotných patálií. Doondiť si ešte aj žalúdok perorálnymi antibiotikami som si nemienila. Stratiť čuch a chuť na pár týždňov nebola tiež veľmi výhra, ale možno iba preto som prežila berlínsky chýrny currywurst (v mojom prípade samozrejme v bio kvalite).
Možno za všetko môže tajomný bacil, možno berlínske pošahané počasie, možno moje oslabené čchi a možno všetko dokopy. Najdôležitejšie však je, že som napriek všetkým chrchlákom a trúbeniu nerezignovala na život – študentský, kultúrny, nočný. Ale o tom neskôr.
Ďakujem svojej spolubývajúcej Kat (pôvodne prvý maród v našom byte), ktorá do mňa dvakrát natlačila Paralen a len nechápavo krútila hlavou nad mojou cesnakovo-cibuľovo-zázvorovo-medovou kúrou.
Ďakujem Miške, s ktorou som sa naučila nakvapkať si do hnisákov svoju dávku, za cibuľový čaj a trpezlivosť, hádam sa ti už hlas vrátil, Miši!
Na zdravie!
Miroslava
