V mestách, ako sú Piešťany, ale aj v mnohých ďalších rovinatých mestách, mestečkách, dedinách, je cyklistov mnoho. A neveľmi záleží na tom, či svieti slniečko, prší, alebo sneží, je poľadovica, fúka.Je to vynikajúci dopravný prostriedok na vlastný pohon, šetrí životné prostredie, peniaze za MHD a prispieva k udržaniu zdravia. Niekedy až tak veľmi, že niektorí nadobudnú dojem, že sú nesmrteľní.
Napríklad pani, ktorá uprostred popoludňajšej dopravnej špičky prejde veľkú križovatku na červenú. Ďalší cyklista sa rozhodne, že bezpečnejšie je to po chodníku, stáva sa tak asi chodcom, pretože si to vzápätí "strihne" cez prechod pre chodcov, po ktorom by mal prejsť peši vedľa bicykla, chvíľu ide po ceste v protismere, cez križovatku a potom sa už zaradí do premávky na ceste už v správnom smere. Inokedy je zas problém v radení sa do pruhov na križovatke. Cyklista idúci blízko pri chodníku sa zaradí do odbočovacieho pruhu, ale chce ísť rovno. Vodič musí okrem sledovania semafóru a chodcov sledovať aj jeho, kam má namierené, aby ho nezrazil k zemi. A keďže dospelý cyklista v meste nemusí nosiť prilbu, taký pád na obrubník by mohol skončiť tragicky. Mnohokrát aj končí.
Čo sa týka počasia, je nevyspytateľné. Ale ani to neodradí milovníka prepravy na bicykli. V jednej ruke riadidlá, v druhej dáždnik. Ťažko je potom ukázať plánovaný smer jazdy. Ani dáma v dlhej sukni nie je raritou. Alebo cyklista medzi mestami potme bez prilby, vesty, bez svetiel a odrazových sklíčok. Našťastie, ten bol asi naozaj nesmrteľný, lebo v správach ani v novinách o ňom nebola žiadna zmienka. Verím, že by sa dalo pridať ešte veľa zaujímavých unikátov, každý vodič motorového vozidla má nejednu spomienku na nepozorného, či nepoučeného cyklistu.
Keď sme boli malí, pamätám sa, že do školy prišiel príslušník VB, urobil nám prednášku, hovorili sme o značkách, boli sme na dopravnom ihrisku, potom sme odpovedali na otázky a na záver sme dostali cyklistický preukaz. Nevravím, že to bol nejaký precízny kurz vyčerpávajúci celú problematiku jazdy na bicykli, ale bolo to aspoň niečo. A na preukaz som bola patrične hrdá.
Aj dnes chodia deti na dopravné ihrisko. To je chvályhodné. A musia nosiť prilby, aj keď mnohí to stále nerešpektujú. Áut pribúda. Autoškoly chŕlia neskúsených, odvážnych vodičov.
Vodiči nad 70 rokov musia absolvovať dokonca psychotesty, či sú schopní riadiť motorové vozidlo a riešiť situácie v premávke. Ako je možné, že cyklisti nemusia absolvovať žiadne poučenie, nemusia zložiť žiadne skúšky, nemusia byť držiteľmi žiadneho oprávnenia? Bohužiaľ, cyklistické chodníky viac nemáme, ako máme a aj tam, kde nejaké sú, nie sú poprepájané a úplné. A ešte dlho nebudú.
Áut na cestách asi menej nebude, v týchto letných horúčavách klesá pozornosť aj skúsených šoférov, prípadne sa niektorí venujú navigácii v telefóne. Myslím, že by nebolo zlé aspoň pred prázdninami zaradiť do škôl niekoľko hodín dopravnej výchovy, navštíviť dopravné ihriská, premietnuť motivačné filmy, vyriešiť zábavnou formou pár základných križovatiek, naučiť značky, pravidlo pravej ruky... A na záver síce neatraktívny, ale užitočný test, na základe ktorého by účastníci dostali cyklistický preukaz. A prosím, nepúšťať sedemročné dieťa bicyklovať sa na cestu, hoci len miestnu, bez dozoru dospelého. Ešte vychytať nedokonalosti a za pokus a zlepšenie bezpečnosti by to, hádam, stálo.
A tí neškolopovinní? Naozaj neviem, či by bol záujem o kurzy bezpečnej cyklistiky v mestách. Možno jedna z užitočných nových aktivít mestskej polície?
