8.45 ráno som už stepoval nastúpený na stanici vo Ventimiglii. Na veľkej tabuli pekne svietil môj vlak do Nice s odchodom 8.55 a tomu, že tam ešte nemal pripísané nástupište, som nejak nevenoval pozornosť. Na malom monitore s odchodmi bola k niektorým vlakom dopísaná poznámka SOP, ktorej som ale tak akurát prd rozumel. Čakám teda na vlak, on však nie a nie prísť. Prešlo 10 minút, 20 minút a stále nič. Začal som si myslieť, že ten vlak nejde lebo je nedeľa, ale radšej som šiel znova do vstupnej haly zistiť, čo sa deje. Tu už na veľkej tabuli bolo ku väčšine vlakov (samozrejme všetko francúzskym smerom) napísané soppresso. "Ahá, to je tá zázračná skratka SOP". Rýchlo otváram v telefóne slovník a zisťujem, že nič príjemné ma nečaká. Všetky tie vlaky mojím smerom sú zrušené. Utekám teda na informácie pozisťovať, čo sa deje a dozvedám sa, že Francúzi štrajkujú. Najbližší vlak do Francúzska pôjde až o deviatej večer. Tak som sa spýtal na možnú autobusovú dopravu, na čo mi tetuška vysvetlila, že do deviatej nie je žiadne spojenie medzi Talianskom a Francúzskom, ale už z prvej francúzskej dediny vlaky normálne idú. No a teraz babo raď, čo ďalej. Vyšiel som pred stanicu, chvíľku premýšľal a usúdil, že ak nechcem nabúrať svoj časový harmonogram a ostať ďalší deň v tomto meste, musím konať. Vybral som sa teda smerom k mostu, z ktorého viedla cesta do mnou vytúženého mesta (Menton). Všetko je raz poprvé a aj stopovanie som musel konečne okúsiť. Po 10 minútach mi zastavil prvý šofér, ten ale nešiel mojím smerom. Našťastie, za cca pol hodinku mi zastavil pánko v starom renaulte a zobral ma. Pustil na mňa po francúzsky, na čo som mu povedal, že nerozumiem. Našťastie vedel aspoň trošku anglicky tak sme prehodili pár viet o tom odkiaľ som, kam idem, prečo stopujem a po cca 15 minútach mi už zastavil priamo na stanici v Mentone.
Bolo mi jasné, že už ranný vlak do Montpellieru nestihnem, tak som sa vybral do Nice skúsiť šťastie. Tu ma čakalo druhé prekvapenie, tentokrát príjemnejšie. Ujo za okienkom mi prezradil úžasnú novinu. Už o hodinu a pol mi ide vlak priamo do Montpellieru, takže ešte pred šiestou by som mohol byť v tom meste. Konečne niečo pozitívne, kúpil som miestenku, niečo na raňajky v čase obeda a počkal si. Mal som ale pocit, že buď je vo Francúzsku toľko cestychtivých ľudí, alebo majú jednoducho poddimenzované stanice. Nice, či neskôr aj Montpellier mali spoločné jedno. Obrovské množstvo ľudí natlačených v nie veľkých priestoroch a ja medzi nimi s mojím ruksakom pohybujúc sa ako slon v porceláne. Ináč to nešlo, musel som si doslova rozrážať cestu, aby som sa vôbec niekam dostal.
Cesta ubehla veľmi rýchlo, radosť sledovať krajinu. V Montpellieri po prvých problémoch s "prejazdom s veľkorozmerným nákladom" medzi ľuďmi som sa šiel informovať, či je možné sa ešte dnes dostať do Barcelony. Tetuška za okienkom bola veľmi ochotná a snažila sa mi nájsť nejakú možnú cestu aj s viac prestupmi, ale nič nenašla. Jediná možná cesta bola na druhý deň, a to tiež len lokálkami, keďže rýchlik bol obsadený. No lepšie ako drátom do oka, vytlačila mi to všetko na papier, aby som sa ľahšie zorientoval. Jeden prestup na hraniciach s hodinu a pol dlhým prestojom nie je také zlé. Aspoň mám rezervu, ak bude vlak meškať a zas nezabijem polovicu dňa na stanici. Všetky potrebné informácie v ruke, už si len zabezpečiť ubytovanie v tomto meste. Keďže som tu pôvodne neplánoval zostať, na rezerváciu už bolo neskoro. Našťastie hneď ako som vyšiel zo stanice, zbadal som nápis hotel a keď som došiel k nemu, zbadal som aj na Francúzsko ešte slušné ceny. Po celom dni zničený som si povedal: "načo vymýšlať" a ubytoval sa. Internet k dispozícii nebol, ale v ten deň sa mi chcela asi šťastena ospravedlniť za ráno a umiestnila mcdonald hneď vedľa hotela. Francúzi to už majú našťastie podobne rozumne vymyslené ako Rakúšania a na využitie internetu nie je nutná žiadna registrácia, stačí odsúhlasiť pár klasických "zmluvných podmienok". S vyhlásením "boh žehnaj mcdonaldu" som vošiel dovnútra, kúpil večeru a mohol som začať riešiť ubytovanie na druhý deň. Barcelona toho ponúkala veľa, nakoniec však vyhral študentský internát so všetkým, čo potrebujem a dokonca ešte s bonusom navyše, bazénom na streche s výhľadom na mesto. Čo viac som si mohol želať, zarezervoval si tam dve noci a utekal pobehať toto mne neznáme francúzske mesto, ktoré, ako som zistil, ponúka príjemne strávený podvečer v jeho centre.
Vlak smer Španielsko mi šiel až na poludnie, tak som sa konečne po dlhej dobe trošku vyspal (aj keď zaspal som až po tom, čo slečna v izbe vedľa prestala hrať astmatický záchvat svojmu parťákovi v posteli) a prichystal na 6 a pol hodinovú cestu do Barcelony.
Ako vždy, všetky foto na mojom webe.
