Mám rád ten rituál, ktorý sa pri lietaní úplne stratil. Už to je len samá bezpečnostná kontrola, tlačenica pri checkine, chaos pri čakaní na batožinu, plus stále tá drobná nervozita, keď lietadlo pristáva a ja si v hlave opakujem, že štatisticky to je tá najbezpečnejšia doprava.
Pri vlakoch , akokoľvek moderných, ten pocit stále prevláda. Radosť zo "života" na stanici. Maličká stanica s dvoma koľajami v prímorskom mestečku, kde obsluha za okienkom má pracovnú dobu len niekoľko minút pred a po príchode vlaku, ma dokáže skvelo naladiť aj po 10 hodinách v kupé, počas ktorých som často len vykúkal cez otvorené okno, prečo stojíme. Po vystúpení počkám, kým väčšina zo spolucestujúcich opustí stanicu, okolie akoby spomalí, zlá nálada ostane vo vlaku a všetko prebije príjemný pocit z nového miesta.
Ruch na veľkej stanici je odlišný. Množstvo ľudí sa naháňa za prácou, niekoľkočlenné skupiny turistov si hľadajú svoje miesto na zloženie ruksakov a ja si medzi nimi, oprostený od ich problémov, vychutnávam ten zhon, ktorý mi pripomína zrýchlené filmové zábery z včelieho hniezda.
Na veľkých, malých, starých či moderných staniciach rád sledujem ľudí ako hľadajú svoje nástupištia a skôr než nastúpia do vlaku, zastavia sa v najbližšom stánku pre flašu minerálky a niečo pod zub. Keď sa priblíži čas môjho odchodu, pridám sa k nim a spoločne sa presúvame malými podchodmi, veľkými halami a občas aj bludiskom chodieb, kde mi len smerové šípky napomáhajú nestratiť sa. Každý hľadá svoj vozeň, miesto na zloženie veľkej batožiny a niektorí hneď z okien kývajú svojim blízkym. Usadím sa, zložím ruksak, vytiahnem mp3 prehrávač a čakám na to prvé drgnutie, ktoré naštartuje ten pocit: "áno, až teraz som na ceste."
Čo mám však najradšej, sú vlaky nočné. Pri nich je ten rituál obsiahlejší, občas náročnejší, ale výsledok stojí za to. Keď nastupujem vo večerných hodinách a hľadám svoje miesto, už podvedome sledujem, s kým sa zveziem túto noc. Odložím batožinu, pripravím si niečo na zabitie času, kým ma neskolí únava a pristihnem sa, ako sledujem tváre ostatných. Často v nich vidím podobné vzrušenie, občas strach z prvej nočnej cesty alebo obyčajnú únavu, ktorá ich ťahá oprieť si hlavu o imitáciu vankúša vytvorenú z bundy a čo najskôr sa stratiť v rytmickom búchaní kolies. Ďaľší sa dávajú do reči so známymi aj cudzími. Akoby to, že spolu strávia noc v jednom vozni, či kupé, im dodáva odvahu ľahšie sa zoznámiť. Najneskôr okolo polnoci však aj tí najväčší vytrvalci odložia knihy, či notebooky a snažia si pospať.
Ak nastupujem až v noci do vlaku, kde väčšina už spí, mám možnosť vidieť tie rozospaté, často nie moc prívetivé tváre, v ktorých sa zračí len jedno: "preboha, nech sa zloží a nechá ma spať."
Mám rád vlaky. Všetky tie rituály, ktoré aj keď sa opakujú, sú stále odlišné. Nočné vlaky k tomu však dodávajú niečo navyše. Ten pocit, keď ešte rozospatý vystupujem na stanici a viem, že na rozdiel od bežného zobudenia sa v posteli, tento deň bude iný.
