Pôvodne som sa chcel ubytovať v Nice, ale povedal som si, že skúsim šťastie tu. Vystúpil som na stanici, minútku sa orientoval kde som a len čo som zbadal prvý nápis hotel, vyrazil som tým smerom. Recepčný mi síce ponúkol krásnu izbu a ešte aj zľavil z ceny, ale keď som mu povedal, že ja potrebujem izbu iba na prespatie, lebo aj tak chcem ísť na celý deň do Monaka, pochopil a odporučil mi hotel kúsok ďalej. Bola to v podstate reštaurácia, ktorá ponúkala niekoľko izieb za veľmi výhodné ceny. Vošiel som dovnútra a opýtal sa chlapíka za barom, či majú voľné izby (free rooms). On na mňa nechápavo pozrel a opýtal sa, či chcem tri rumy (three rums) a ešte mi to číslo ukázal na prstoch. Tak som mu moju otázku zopakoval a doplnil, že by som tu chcel prespať, na čo už pochopil a presunul sa za druhý pult, ktorý slúžil ako recepcia. Dohodli sme sa na cene, dal mi kľúče a ja som sa utekal zložiť. Keď som následne zistil, že v izbe je ešte aj voľná wifi sieť k dispozícii, mohol som si gratulovať druhý raz.
Samotné mestečko je klasické prímorské s promenádou pri pláži a nespočetným množstvom reštaurácií. Konečne som mal pocit, že som na letnej dovolenke, keď som sa podvečer vybral na pláž aj s foťákom. Ľudia sa prechádzali, rybári nahadzovali udice a deti chytali všetko, čo pred nimi nestihlo ujsť. Vychutnal som si večer na pláži a šiel si oddýchnuť na výlet do Monaca.
Z Ventimiglie jazdí francúzska lokálka do Nice a okolitých miest snáď každú jednu hodinu. Kúpil som si v bufete veľkú flašu minerálky a nastúpil na najbližší vlak. Monaco je len 23 minút cesty, počas ktorej sa oplatí sledovať okolie. Krásne pobrežie Francúzskej riviéri, azúrovo modrá voda, jachty ukotvené v zálivoch, jednoducho radosť sledovať. Po chvíľke som už bol v Monacu, čo som zistil len vďaka nápisu na stanici. Celá sa totiž nachádza v skale, v obrovskom tuneli a pripomína stanicu metra. Orientoval som sa podľa značiek a hlavne podľa ľudí. Kam ich ide najviac, tam asi bude východ. Prešiel som niekoľko chodieb a ani neviem ako, ocitol som sa v prístave. Pôsobivé privítanie nového turistu. Pohľad na záliv plný malých, veľkých a obrovských luxusných jácht je veľmi pôsobivý. Nevedel som kam skôr ísť, či pozrieť, tak som sa len tak túlal okolo prístavu. Luxusné autá odparkované pri jachtách, ktoré má človek možnosť veľmi zriedkavo zazrieť aj u nás tu pôsobili ako bežne odparkované fábie na našich uliciach. Každý kto má rád pekné silné autá si tu príde na svoje. Ferrari, Masserati, Aston Martin, Bentley či Rols-Royce tu stoja v celej svojej kráse, a ja ako každý chlap som sa potichu kochal a užíval si ten pohľad.
Druhá vec, čo ma na tom prístave zaujala bolo veľké množstvo športovcov. Skoro všetci aj s osobným trénerom tu na pravé poludnie, keď slnko pálilo ako zmyslov zbavené behali, bicyklovali, či len tak na mieste svoje ťažké kosti naťahovali. Ja som si to slnko až tak nevychutnával, tak som sa šiel schovať do tieňa úzkych uličiek. Celé mesto je v kopci, takže aj prechádzka predstavuje malú túru raz hore, raz dole kopcom. Popri tom túlaní som zrazu zazrel tabuľu Jardin Exotique a hneď som si spomenul, že som už dávnejšie videl zaujímavé fotky z týchto záhrad. Nebolo mi treba dva krát hovoriť, s pripraveným foťákom som sa vybral tým smerom. Záhrady sú naozaj veľmi pôsobivé, obsahujú aj antropoligické múzeum. Prechádzal som po chodníčkoch sem a tam, kochal sa krásnym výhľadom na Grimaldiovský palác, keď som začul mne známy jazyk. Samozrejme, aj tu som narazil na našich bratov čechov, tento krát v hojnejšom počte. Oddychovali na jednej z vyhliadok, tak som rovno jedného požiadal nech mi spraví turistickú fotku. On potešený mi zahlásil, že o chvíľku bude z neho profesionálny fotograf, toľko ľudí tu už pofotil. Keď som však zbadal tú fotku, pochopil som, že to ešte veľmi dlho potrvá.
Zo záhrad som sa vybral najkratšou trasou dole, späť ku prístavu. Pozrel som na hodinky, zistil, že času mám ešte dosť a premýšlal kam ďalej. Rozhodol som sa na ďalšiu túru do kopca, tento krát smer palác. Cesta je príjemna, s možnosťou osviežiť svoje uchodené nohy vo fontánke, ktorú som hneď aj využil. Pred cestou do Monaca mi bolo odporúčané ísť si pozrieť oceánografické múzeum. Netušil som presne kde sa nachádza, ale ani som nemusel. Ako som sa prechádzal okolím, samé sa predo mnou vynorilo. Vystál si radu na lístok u peknej slečny za pokladňou a šiel pozrieť, čo to múzeum ponúka. Na prízemí je výstava polárnych expedícií, na prvom poschodí starých námorných ciest, ale to najviac zaujímave ponúka prvé a druhé podzemné podlažie. Obrovské akvárium plné krásnych exotických rýb a veľké množstvo malých akvárií s rôznymi morskými živočíchmi. Neboli to len pestrofarebné ryby, ale aj mäkkýše od výmyslu sveta a rôzne špeciality ako pár metrová muréna. Návšteva múzea končí samozrejme v predajni suvenírov, ktoré však stoja aj za to. Škoda len, že na mojej ceste veľmi suveníry nekupujem, keďže kým by som došiel domov tak by z nich bola asi len hŕba poničeného bordelu. Po návšteve múzea som ešte prešiel okolie, hlavne záhradu princezny Grace a vybral sa pomaly späť na vlak. Trošku som závidel deckám, čvachtajúc sa v bazéne priamo v centre, ktorý lákal svojou modrou vodou v ten horúci deň. Bez plaviek a osušky som však akurát tak mohol snívať ďalej a radšej som sa vybral späť na vlak.
Večer som už bol tak unavený, že sa mi ani nechcelo ísť znova na pláž a ostal som radšej oddychovať na hoteli, pred zajtrajšou cestou smer Montpellier. Keďže v Monacu mi povedali, že ranný vlak do Montpellieru je plný (odtiaľ som chcel ísť smer Barcelona) tak som vymýšlal ako ináč sa tam dostanem. Bolo mi doporučené skúsiť to ešte ráno, možno niekto zruší svoju rezerváciu. Tak som si nastavil budík na ôsmu aby som už 8.55 stihol vlak smer Nice. Ak by som však vedel, ako to celé dopadne, radšej by som si pospal...
ako vždy, viac fotiek na mojom webe
