Pamätám si akoby to bolo včera. Sedel som s mojou vtedy ešte len budúcou manželkou v aute pred blokom, v ktorom bývala a zhovárali sme sa o tom, ako nám je spolu nádherne a že je to až neuveriteľné. Vtedy som povedal, že nie som zvyknutý, aby v živote išlo všetko tak idilicky a som zvedavý čo sa "pobabre". Netrvalo to ani tak dlho...možno dva mesiace a pobabralo sa to celkom kvalitne.
Najskôr to bolo len búšenie srdca a taká zvláštna nevoľnosť pri cvičení, alebo pred spánkom. Postupne sa pridávali pocity závratu, strach z infarktu a podobne. Aby to nebolo všetko začali mi tŕpnuť ruky, nohy a mal som pocit hrče v krku, bolelo ma v chrbte a na hrudi. Hlavu som mal akoby vo zveráku a šija mi stuhla tak, že by som na nej mohol dosky lámať. Na 23-ročného človeka celkom slušný nával príznakov.
Niečo podobné som už zažil, bolo to v čase, keď som začal chodiť na vysokú školu, ale po nášteve kardiológa a kontrole srdca s negatívnym nálezom sa všetko ako šibnutím čarovného prútika dalo opäť do normálu. Teraz však návšteva kardiológa nezabrala. Stále som mal pocit, že mám krvný tlak ako oturbený V8 (v skutočnosti som mal tlak normálny), cítil som, že mám "sklenený pohľad" ako keby som bol na liekoch a nedokázal som sa koncentrovať ani len na dýchanie. Zrejme kvôli kedysi zlámanej a nie celkom správne zrastenej kľučnej kosti sa mi k týmto príznakom pridružilo aj občasné "zaklopítanie" pulzu. Je to pocit ako keď Vám srdce udrie aj v čase, keď má byť v pokoji. Veľmi zvláštne a vcelku dosť nepríjemné, ale človek si zvykne. Skúšal som rehabilitácie chrbtice, akupunktúru, masáže,... všetky tieto terapie pomohli, ale len na chvíľu. Psychika totiž na chvíľu uverila, že to naozaj pomôže. Chodil som od jedného doktora k druhému a po žalúdočnej sonde som si povedal, že asi som musel spraviť niekomu niečo veľmi zlé, keď práve mne sa stalo čosi takéto. Nikto mi nevedel poradiť. Zúfalstvo sa stupňovalo, a tak som zašiel do špeciálnej poradne na životosprávu. Tu mi naordinovali extra diétu a naozaj som sa asi 2-3 mesiace cítil dobre, lenže problém bol v tom, že som schudol asi 10 kg a nevidel som svoju budúcnosť veľmi ružovo (nejesť mäso, sladkosti a podobné lakocinky...to bolo nad moje sily).
Toto trápenie trvalo približne 1 rok. Za ten čas, som stihol asi 3-4 krát navštíviť pohotovosť s pre mňa jasnou diagnózou infarktu :) Pár krát som musel predčasne odísť z práce a doma to vyležať (nie, že by to pomohlo, ale doma je doma). Našťastie kolegovia v práci boli na čele so šéfom veľmi chápaví a tolerantní, takže im patrí veľká vďaka.
Môj zdravotný stav sa stále zhoršoval. Nemal som energiu, bál som sa ísť ešte aj z domu, nemohol som vstupovať do žiadnych konfliktných situácií, hneď som sa nadmieru rozrušil. Jednoducho sa zo mňa stával antisociálny a nepoužiteľný človek. Predstavte si, že sa idete kúpať na kúpalisko a dostanete paniku z toho, že v horúcej vode neviete dýchať (to isté platilo aj pre studenú vodu), alebo idete behať a chytí Vás panika, že pri tom rýchlom pulze dostanete infarkt, sedíte v reštaurácii a máte pocit, že nemôžete dýchať, že sa zadusíte...veci pre zdravého človeka nepochopiteľné, pre človeka s GAD (generalised anxiety disorder - generalizovaná úzkostná porucha) však úplne bežná vec.
Mama sa už nemohla pozerať na to ako sa trápim a jedna známa jej odporučila psychiatričku. Nikdy som si nepripúšťal, že skončím u psychiatra, ale ako sa vraví, nikdy nehovor nikdy. Psychiatrička mi diagnostikovala úzkostnú poruchu a nasadila lieky. Akoby zázrakom, hneď po požití prvej dávky som sa začal cítiť skvele. Už žiaden nadmerný stres, žiadne búšenie srdca ani iné príznaky. Vrátil som sa späť do normálneho života. Život má ale väčšinou kvalitnejší scenár ako nejaká mexická telenovela, a tak ani týmto sa moje trápenie neskončilo. Po ukončení liečby (trvala cca pol roka) som "fungoval" približne pol roka bez problémov. Potom však prišiel nejaký "spúšťač", pri úzkosti to môže byť naozaj čokoľvek, od úplnej banality ako je napríklad pichnutie v hrudi až po nejaký stres spôsobený napríklad hádkou. A už sa to so mnou viezlo...začal som sa sledovať, kontrolovať si pulz a tlak a vnútorné napätie sa stupňovalo. Záchvaty prichádzali stále častejšie (panický záchvat má asi takýto priebeh....nastane situácia, ktorá paniku spustí, začnete cítiť sucho v ústach, búšenie srdca, stuhne vám šija, ruky a nohy máte studené, no a samozrejme keďze dýchate prirýchlo a plytko, tak sa začnete cítiť malátne a potom príde ten najvrcholnejší pocit - pocit, že už je tu váš koniec :) ), štandardne má panický atak dobu trvania do 15 minút a je porovnateľný s 15 minútovým aerobikom. Čiže telu neublíži, ale dá Vám fyzicky a psychicky zabrať. Človeku potom trvá asi 24 hodín kým sa dá dokopy, hlavne po psychickej stránke. Bojíte sa totiž, že záchvat príde znovu a vlastne už máte strach zo strachu, čím sa kruh panickej poruchy uzavrie.
Po roku som tak navštívil "moju" psychiatričku opäť a zase mi nasadila moje obľúbené "bobule" ako tomu so známym hovoríme :) Opäť sa opakoval rovnaký scenár. Lieky totiž upravia hladinu serotonínu v mozgu a nervové vzruchy sa šíria tými smermi, ktorými majú a vtedy, keď majú. Postupne ako hladina serotonínu v mozgu vplyvom napr. stresu kolíše a nedosahuje úroveň akú by mala, dochádza k úzkostným stavom. Úzkosť a strach je totiž tým najzákladnejším obranným mechanizmom nášho tela a radí mu aby v prípade ohrozenia utekal alebo bojoval. Tu však reálna hrozba neexistuje a človek preto nemôže ani utekať (resp. môže, ale bolo by to asi spoločensky nevhodné) a ani nemá s kým bojovať. V tele sa potom nahromadí adrenalín a keďže sa nemá ako uvoľniť, dochádza k triaške a búšeniu srdca. Plytkám dýchaním sa zase telo prekysličí, nakoľko krv nestíha odvádzať kyslík a dochádza k malátnosti. Stres zase spôsobuje stiahnutie svalov, čím dôjde k stuhnutiu šije, bolestiam na hrudi a v chrbtici. Predráždia sa nervy a človek vníma všetko citlivejšie. Krv sa nahrnie do okolia srdca a končatiny sa prirodzene ochladia. Všetko to bolo OK v časoch dávno minulých, keď človek ešte nebol na vrchole potravinového reťazca a musel často utekať alebo zápasiť o život. V súčasných stresových situáciach však takýto obranný mechanizmus nefunguje a telo nevie ako sa s tým vysporiadať.
Z počiatku som sa snažil s úzkosťou bojovať, neskôr som však zistil, že bojovať sám so sebou nemá zmysel, lebo ľudský mozog je "beťár" a vždy si nájde nejaký iný príznak alebo situáciu, v ktorej úzkostný stav naštartuje. O GUP som toho prečítal už toľko, že by som o tejto psychickej poruche mohol napísať knižku alebo robiť prednášky :) Vďaka GUP som zistil neskutočné veci o sile ľudského podvedomia a o sile ľudskej mysle všeobecne. Za toto som úzkosti naozaj vďačný, za to ostatné trápenie už tak veľmi nie :)
V súčasnosti ma už žiadne zabolenie v hrudi, v chrbte alebo "klopítnutie" tepu nevyvedie z rovnováhy. Jednoducho viem, že to nič nie je a ako som im prestal venovať pozornosť, tak tieto príznaky postupne takmer úplne vymizli. Je to ako s myšlienkou na nejakú vec....keď si poviete, nemyslite na ružový balón, budete naň myslieť stále intenzívnejše. Preto s tým netreba bojovať a nevšímať si to. Aj keď dostanete úzkostný záchvat, je potrebné kľudne a plynulo dýchať (aspoň 3 sekundy nádych a 5 sekúnd výdych - je dôležité, aby bol výdych dlhší ako nádych) a príznaky pominú do 5 minút. Úzkosti sa jednoducho netreba báť, ešte nikoho nezabila...
Najlepšou prevenciou je šport a aktivita. Veľa voľného času prispieva k úzkostným stavom, keďže mozog nie je zaneprázdnený činnosťou a už začína špekulovať ako by s vami zamával. Preto sa väčšinou úzkostné stavy vracajú počas Vianočných sviatkov a dlhých zimných večerov. Najlepším liekom na úzkosť je nebáť sa čeliť situáciám, ktoré ju spustili. Svojho času som sa napríklad bál neskutočne letu v lietadle (raz som totiž cestou do Španielska chytil strašne nepríjemnú úzkosť a najhoršie bolo, že nebolo možné nikde vystúpiť :D ). Myslel som si, že už nikdy do lietadla nesadnem, potom sa mi však prihodila jedna cesta, kde sa lietadlu vyhnúť nedalo a tak som si povedal, že sa niečim počas letu zabavím....áno zabavil som sa aj alkoholom :D, ale hlavnú úlohu zohrala dobrá kniha a neskôr aj pocit, že pani sediaca vedľa mňa sa letu bojí ešte viac :) Let som zvládol bez najmenšieho problému a odvtedy som počas letu žiadnu panickú príhodu nemal. Podobne to bolo aj s prednášaním na rôznych obchodných stretnutiach a konferenciách. Treba sa psychicky nastaviť tak, že človek začne veriť sám sebe a potom vás len tak niečo nevyvedie z miery.
Samozrejme aj teraz mávam občas horší deň a nie je to na 100%. Vtedy zaberie zmena činnosti. Napr. ak mi obvolávanie potenciálnych obchodných partnerov nerobí psychicky dobre (napr. 5 ľudí za sebou ma pošle kade ľahšie), tak výjdem do "terénu", zmením prostredie a získam tak odstup od nepríjemných udalostí. To veľmi pomôže. Asi najstresujúcejšími situáciami sú konfrontácie s ľuďmi, tam ešte aj teraz potrebujem z času na čas veci predýchať a dať si trochu "time out". Ľahko sa to povie, ale ťažšie spraví (hlavne počas pojednávania na súde). Som povaha, ktorá chce problémy riešiť hneď, a to nie je vždy možné a ani vhodné. Hlavne je to veľký problém, pokiaľ ste právnik a musíte sa neustále s niekym "doťahovať" a riešiť konflikty, resp. čakať na naše inštitúcie, kým im uplynie 30-dňová lehota a zašlú Vám žiadosť na doplnenie miesto rozhodnutia. Potom sa spory ťahajú aj roky, a to naozaj nie je nič pre mňa. Toto je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa právu venujem len okrajovo. Jednoducho sa na to osobnostne necítim. Verim, že tak ako som sa vysporiadal so všetkými predchádzajúcimi problémami spôsobenými GUP, aj tento posledný prekonám a odmenou mi bude takmer perfektná sebakontrola.
Najväčším pomocníkom v zdolaní úzkosti mi bola a aj je rodina. Som nekonečne vďačný mojej manželke za to, aká je chápavá a ako ma podporuje a stojí pri mne. Bez jej podpory by som určite nebol tam, kde som. Rovnako sú mi oporou aj rodičia, brat a známi. Veľmi mi pomohlo, keď som známym o svojej diagnóze porozprával, bolo to ako keď z Vás spadne vrece kameňov. Preto je dôležité sa so svojou diagnózou podeliť s najbližšími a priateľmi. Nebudete v trápení sami a navyše odfiltrujete skutočných priateľov od kvázi priateľov.
Často som sa zamýšľal čo u mňa úzkosť spustilo. Možno to bol podvedomý strach zo smrti (dedko zomrel na infarkt, otec mal problémy s tlakom a hrozila mu operácia, babka mala vysoký krvný tlak) alebo strach z toho, že sa nedokážem po skončení vysokej školy postaviť na vlastné nohy. Možno nedostatok sebadôvery a podceňovanie vlastných úspechov, či precitlivelosť na niektoré životné situácie. Ťažko povedať, možno kombinácia všetkých týchto faktorov. Každopádne GUP je v dnešnej dobe veľmi frekventovaná porucha a vo vysokej miere sa týka ľudí s nadpriemerným EQ a IQ (aspoň takto si fandím, že možno aj ja som v tej skupine). Zjednodušene sa dá povedať, že nakoľko čím je človek menej emočne vnímavý, tým menej sa strachuje a čím je menej inteligentný, tým má menej informácií na spracovanie a trápi ho menej problémov. Súčasné životné tempo je také rýchle a množstvo nasávaných informácií je tak obrovské, že náš mozog na to jednoducho nie je naprogramovaný a nie vždy sa s tým dokáže vysporiadať, preto sa počty ľudí trpiacimi GUP neustále zvyšujú. Len v USA trpí úzkosťou viac ako 40 miliónov ľudí, čo predstavuje takmer 18% populácie (z toho GUP 6,8 milióna). Celkovo sa odhaduje, že úzkosťou trpí 20% populácie planéty.
Ak by ste mali záujem o celý môj príbeh s úzkosťou a o ďalšie rady, ako aj o trošku zábavy. Tak nech sa páči môj e-book: http://www.1000knih.sk/obchod/rady-a-navody/zivot-s-uzkostou-moj-pribeh
Každý feedback ma poteší, ale najviac mi spraví radosť, ak môj príbeh niekomu uľahčí život s touto diagnózou, resp. sa jej vďaka nemu úplne zbaví.
Známe tváre trpiace úzkosťou:
Emma Stone, Jennifer Lawrence, Taylor Swift, Selena Gomez, Beyonce, Bruce Springsteen, Michael Bay, Adele, Amanda Seyried, Johnny Depp, Jim Carrey, Chris Evans, Dakota Jonson, Kristen Stewart, Britney Spears, Scarlett Johansson, Demi Lovato,...
